nedeľa 1. decembra 2019

RECENZIA: Simon Lewis - Príbehy z Tieňoloveckej akadémie (Clare, Brennan, Johnson, Wasserman)


Originálny názov: Tales from Shadowhunter Academy (2016)
Rok vydania u nás: 2018

Počet strán: 525
Vydavateľstvo: 
Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Simon Lewis po udalostiach v Meste nebeského ohňa prišiel o väčšinu spomienok. Vie, že sa priatelil s Clary, s Jacom a aj to, že totálna bohyňa Isabelle Lightwoodová bola jeho frajerka - ale netuší, ako sa mu niečo také vôbec mohlo podariť.
Keď Tieňolovecká akadémia po desiatkach rokov znovu otvára svoje brány, Simon vidí v príležitosti vycvičiť sa v boji proti démonom šancu, ako znova nájsť sám seba, svoje nové ja.
Tieňolovecká armáda zúfalo potrebuje novú generáciu bojovníkov proti zlu, no akadémia od začiatku zápasí s problémami. A Simon veľmi skoro zisťuje, že život vo výcvikovej škole pre Tieňolovcov zďaleka nie je taký, ako čakal.

Udalosti v závere knihy Meste nebeského ohňa, čo je šiesty diel zo série Nástroje smrteľníkov, ma naozaj zasiahli a to, čo sa stalo Simonovi som prežívala spolu s ostatnými postavami. Všetci boli zdrvení, pretože stratili kamaráta, no veľmi som sa nezamýšľala nad tým, ako to vníma samotný Simon. Bála som sa, že sa úplne odstrihne od svojich priateľov, keďže si nepamätá nič nadprirodzené, čo by ho s nimi spájalo. On je síce ten, čo spomienky stratil, no nie ten, komu by najviac chýbali. Toto všetko predpovedalo veľmi zaujímavú zápletku a test priateľstva medzi Simonom a ostatnými postavami.

Už v pôvodnej sérií mi bol Simon veľmi sympatický. Bol tak trochu iný ako ostatní, keďže nebol Tieňolovec a do celého toho magického sveta až tak nezapadal. To sa neskôr zmenilo, keď sa stal súčasťou Dolnosveta, no to pre Tieňolovcov nebolo o nič lepšie. Bola som rada, že s Clary mali stále rovnaký priateľský vzťah, aj keď sa im celý svet otočil hore nohami. Zakaždým som bola rada, keď sme dostali možnosť trochu viac nahliadnuť do Simonovho vnútra (Napríklad v Meste padlých anjelov, kde dostala jeho postava veľa priestoru), takže táto kniha mi naozaj ulahodila.

Simon Lewis
Akoby som Simona už nemala rada dosť, hneď v úvodnej poviedke padla referencia na Doctora Who, môj momentálne najobľúbenejší seriál. To ma nakoplo a dodalo mi chuť do čítania. Zaujímalo ma, ako sa Simon vyrovnáva s novou situáciou, aký to malo dopad na jeho život a v čo dúfa, že mu budúcnosť prinesie. Veľmi zaujímavé bolo, keď sa v príbehu zjavili staré postavy, ktoré už čitatelia veľmi dobre poznajú, no vďaka Simonovi sme sa na ne mohli dívať z nového uhla.

Kniha je zostavená ako zbierka desiatich poviedok, pričom každá je napísaná Cassandrou Clare a jedným zo spoluautorskej trojice. Podobne to bolo aj pri knihe Magnus Bane: Zápisky veľkobosoráka, ktorá mapovala život mojej obľúbenej postavy z tejto ságy. Dvoch spoluautorov som už teda poznala, no tretí bol pre mňa nový. A práve s touto autorkou som mala zozačiatku trochu problém. Patrila jej druhá poviedka v knihe a trochu ma pribrzdila v mojom nadšenom tempe. Oproti prvej mi prišla trochu slabšia a jej štýl mi nesadol tak ako pri prvej autorke. Našťastie som si však na to zvykla a neskôr som už medzi nimi nerozlišovala. Jediné, čo mi trošku prekážalo počas čítania celej knihy bolo to, ako v každej poviedke každý autor znovu vysvetľoval veci, ktoré už boli pred tým spomenuté. Naozaj ako čitateľ nepotrebujem zakaždým v úvode čítať tie isté veci dookola, napríklad ako Simon stratil pamäť alebo kto je jeho spolubývajúci a ostatné postavy, s ktorými som sa už x-krát stretla. To ma trochu rušilo a navyše si tieto situácie niekedy trochu odporovali. Odhliadnuc od tohto som však s čítaním nemala žiaden problém a keby som mala trochu viac času na čítanie, knihu by som zhltla na jedno-dve posedenia.

Je jasné, že autorka túto knihu využila na dovysvetľovanie niektorých vecí, ktoré boli načrtnuté v sérií Nástroje smrteľníkov, no nebolo na ne dosť priestoru. To sa mi veľmi páčilo, pretože to priblížilo niektoré okrajové postavy, ktoré v ďalších knihách dostanú hlavné slovo a toto bola dobrá príležitosť trochu na to čitateľov pripraviť. Navyše to zobrazuje komplexnosť celého Cassandrinho sveta a to, aké ďalekosiahle následky majú udalosti z prvej série. Čo ma však prekvapilo bolo, že sa tu objavili aj ďalšie postavy z rôznych časových úsekov, hlavne tie z minulosti, čo som teda naozaj nečakala. A aj moje obľúbené! 😍 Dokonca som si jednu postavu obľúbila natoľko, že sa zaradila medzi moje TOP 3... nepoviem vám o koho ide, ak sa niekto chce radšej nechať prekvapiť, no objaví sa vo štvrtej poviedke s názvom Nič, len tiene.

Úvodná ilustrácia k poviedke Skúška ohňom
Jedna z mojich obľúbených vecí je, keď autori do svojich fantasy svetov včlenia udalosti alebo povery z nášho sveta. Vytvára to ilúziu toho, že rôzne fantasy svety sú možno oveľa bližšie, než si myslíme. V tejto knihe to bol príbeh o Jackovi Rozparovačovi, ktorý v 19. storočí terorizoval Londýn a doteraz je jeho identita opradená tajomstvom. Páčilo sa mi, ako do toho boli zakomponovaní Tieňolovci a že sa nám dostalo "vysvetlenia", kto to v skutočnosti bol.

Táto kniha nám okrem postáv priblížila aj niekoľko ďalších aspektov tieňoloveckého sveta. Máme možnosť dozvedieť sa viac o zvykoch, ktoré Tieňolovci praktizujú, napríklad ako vyzerá ich svadba alebo ako prebieha obrad medzi parabatai. To ma veľmi potešilo, pretože nápad o parabataioch ma nadchol už pri jeho prvej zmienke. Ak neviete, o čo ide, je to špeciálne puto medzi dvoma Tieňolovcami, ktoré po absolvovaní rôznych rituálov môžu oficiálne spečatiť. Parabatai sú si veľmi blízki, sú naladení na pocity toho druhého, ktorého často poznajú lepšie, než samého seba a za každých okolností sa snažia navzájom ochraňovať. Sú to najlepší spolubojovníci a ich runy majú na toho druhého najväčší účinok. Je to veľmi intímne puto, hoci láska medzi parabataimi je zakázaná. Je to totiž niečo takmer spirituálne, jednoducho najväčšie spriaznenie duší. Moji obľúbení parabatai sú Will a Jem zo série Pekelné stroje, no tu sme mali možnosť spoznať niekoľko ďalších dvojíc a to, čo to všetko obnáša.

Keďže celá kniha bola taká milá, vtipná a jednoducho príjemná na čítanie, prekvapil ma koniec, ktorý ma úplne dostal. Nečakala som taký vývoj udalostí a bolo mi strašne ľúto postáv, ktorých sa dotkol. No na šokujúce a srdcervúce scény som už pri Cassandre Clare zvyknutá, takže som dokázala prehltnúť slzy a sústrediť sa na ďalšiu knihu v poradí a to Polnočnú dámu zo série Tajomná temnota. Viem, že niektorí ľudia tieto medzidiely ako je Simon Lewis - Príbehy z Tieňoloveckej akadémie ani nečítajú, no ja si to neviem predstaviť, pretože ponúka niekoľko informácií, bez ktorých by som bola dosť zmätená. Takže túto knihu určite odporúčam a ak ste ešte nezačali s tieňoloveckou ságou, mali by ste to čo najskôr napraviť! 😂


Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem PreŠkoly.sk
Knižku si môžete zakúpiť TU.

pondelok 18. novembra 2019

RECENZIA: Posledný Namsara (Kristen Ciccarelli)

Originálny názov: The Last Namsara (2017)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: brožovaná
Anotácia: Princezná Asha je najobávanejšia lovkyňa drakov. Privoláva ich rozprávaním prastarých legiend, ktoré síce drakov prilákajú, ale zároveň im dodávajú dávno zabudnutú moc – opäť chrlia oheň. Ignoruje tak všetky kráľove príkazy. Dávne legendy totiž stáli kráľovnú život. A takmer aj Ashu. Pred vyše desiatimi rokmi ju drak pri love popálil, Asha takmer zomrela a drak vypálil polovicu kráľovstva.
Keď jej kráľ prikáže skoliť obávaného prvodraka Kozua, Asha zacíti príležitosť ako splatiť dlh svojmu mestu a kráľovstvu. Aby pokorila najmocnejšieho zo všetkých drakov, musí sa postaviť vlastnej minulosti, odolať volaniu rozumu a počúvať svoje srdce. Časy sa však menia a dávni hrdinovia, ktorých poznala len z prastarých legiend, jej ožívajú pred očami s neuskutočniteľnými výzvami. Lebo aj ľudia z čírej temnoty dokážu chytiť svoj osud do vlastných rúk a nájsť cestu k dobru.

Ako kopu iných ľudí, aj mňa na tejto knihe zaujala predovšetkým obálka. Naživo je naozaj krásna - tie zlaté fliačiky aj písmo sa lesknú a v spojení s tou minimalistickou čiernobielou ilustráciou to vytvára fakt super kombináciu. Navyše som o nej počula už dávnejšie a vždy som ju mala tak nejako zaradenú v mojou pomyselnom wishliste. Preto som sa veľmi tešila, keď vyšla aj u nás na Slovensku. No či naplnila moje očakávania...? 😅

Hlavnou postavou príbehu je Asha, princezná, ktorú všetci v kráľovstve nenávidia. Keď bola dieťa, nechtiac na kráľovstvo privolala skazu, najobávanejšieho Draka, ktorý zničil polovicu kráľovstva a pripravil tak o život mnoho ľudí. Asha si z toho dňa odniesla nepríjemnú spomienku v podobe jazvy z popáleniny, ktorá jej zasiahla celú jednu stranu tela. Asha bola ako hlavná postava naozaj zaujímavá. Bola zvyknutá na nenávistné prejavy zo strany obyvateľov mesta, no aj na to, že sa jej všetci báli, pretože mala povesť násilnej a krutej lovkyne drakov. Páčilo sa mi, že taká naozaj bola, že sa často správa kruto, povýšenecky a jednoducho tak, ako ju vychovali. V YA knihách je totiž často hlavný hrdina opísaný ako chladný a krutý, no v skutočnosti sa tak vôbec nespráva a ide len o to, aby pôsobil tajomnejšie a zaujímavejšie. Asha bola niekedy fakt hrozná a presne to sa mi páčilo.

Asha
Ostatné postavy ma však až tak nezaujali, teda aspoň zozačiatku. Bolo tam niekoľko výrazných postáv, napríklad Jarek, hlavný veliteľ kráľovského vojska a Ashin snúbenec. No napriek tomu ma nejako nezaujal, rovnako ako ani jeho otrok Torwin, Ashina sesternica Sphire alebo princ Dax. Nezaujímalo ma, čo sa s nimi stane a prostredníctvom Ashinho pohľadu sme sa o nich ani veľa nedozvedeli. Možno to bolo jej rezervovanou povahou, no jednoducho som si k nim zozačiatku nevedela vytvoriť vzťah. Ako som sa však začítala, začalo sa to trochu zlepšovať, no už teraz viem, že ani jedna postava vo mne až tak veľmi nezarezonovala.

Ťažko sa mi dostávalo aj do samotného príbehu. Ten bol sám o sebe je zaujímavý, páčila sa mi tá téma - lovenie drakov, ktoré sa dajú prilákať rozprávaním starých legiend, no tie sú v celom kráľovstve zakázané. Tieto legendy sa sem-tam objavili aj medzi kapitolami a to bola moja obľúbená časť celej knihy. Vysvetľovali históriu celého kráľovstva a často krát aj minulosť niektorých postáv. No aj tak celému príbehu chýbala akási iskra, ktorá by ma nútila čítať ďalej a zaujímať sa o osudy postáv. Vlastne som sa asi prvú polovicu knihy trochu nudila, hoci akcie tam nebolo málo. Práveže sa tam stále niečo dialo a často prišli aj nejaké zvraty a odhalenia, no tie boli podané akosi flegmaticky a bez veľkých fanfár a rozruchu, na čo som už asi pri fantasy knihách zvyknutá, takže to bolo pre mňa
trochu nezáživné.

Všetko sa však zlepšilo v druhej polovici knihy, keď som sa už lepšie začítala a zvykla si na postavy aj štýl písania a celkovo sa všetko rozbehlo. Už som sa začala tešiť na to, keď sa objavia niektoré postavy, napríklad Dax a Saphire. Poslednú štvrtinu knihy som už potom zhltla veľmi rýchlo a záverečné strany dávajú jasne najavo, že sa to pre Ashu ešte neskončilo.

V konečnom dôsledku je Posledný Namsara zaujímavou fantasy knihou, ktorá však poteší skôr menej náročných čitateľov, ktorí pri čítaní nepotrebujú veľmi prepracované fantasy svety a veľkolepé scény rozpísané na niekoľko strán. Príbeh je v mnohých ohľadoch zaujímavý a pútavý, no pre mňa to jednoducho nebola taká tá láska na prvý pohľad. No aj tak som rada, že som si knihu prečítala a - keď nechám prejaviť sa svoje márnivé ja - som rada, že ju mám v knižnici, lebo je fakt krásna 😍😅

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.

štvrtok 14. novembra 2019

RECENZIA: Čo ak sme to my (Becky Albertalli, Adam Silvera)



Originálny názov: What If It's us (2018)
Rok vydania u nás: 2019

Počet strán: 384
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Arthur trávi prázdniny v New Yorku a práve Broadway ho naučil, že vesmír vás môže prekvapiť nezabudnuteľnou romancou vtedy, keď to najmenej čakáte. Ben je presvedčený o tom, že vesmír sa nemá čo starať do jeho života. Ak by mu totiž kryl chrbát, určite by teraz nesmeroval na poštu, aby odoslal balík s vecami po bývalom priateľovi. 
Môžeme len hádať, čo si nevyspytateľný vesmír na nich oboch prichystal, keď sa rozhodol skrížiť im cesty práve na pošte.
Čo ak nič? A ich životy sa uberú rôznymi smermi.
Čo ak všetko? A ich príbeh čaká šťastný koniec.
Čo ak?

Toto je jedna z tých kníh o ktorých som netušila, prečo ju chcem, len jednoducho vyšla a ja som si pomyslela: ,,Jeej, toto si musím prečítať!" Mala by som spomenúť aj to, že ja vôbec nie som veľký fanúšik romantických kníh, kde sa to celé točí okolo hlavných postáv, ktoré sa do seba zaľúbia. Fakt nie. Brrr. Ale toto bolo niečo úplne iné 😄 Bol to aj príbeh o živote, o vyrovnávaní sa s vlastnou osobnosťou, o sile priateľstva, prázdninových láskach... a o Harrym Potterovi. Ani si neviete, predstaviť, ako často sa tam vyskytla narážka na Harryho Pottera 😂 No musím uznať, že to bola veľmi dobrá taktika na to, aby som si obľúbila postavy. Pretože ten, kto miluje HP a spomína rôzne postavy a momenty z tejto série jednoducho nemôže byť zlý človek. A ja som si všetky tieto postavy veeeľmi rýchlo zamilovala.

Ben & Arthur
Príbeh začína z pohľadu Arthura, ktorý je na prázdninách v New Yorku, čo znie síce úžasne, no jemu všetko až tak nevychádza. Najradšej by sa vrátil domov ku svojím najlepším kamarátom Ethanovi a Jessie a trávil leto s nimi. Teda až kým nestretne Bena. A tu sa to celé začína. Polemiky o tom, či existuje osud, či vesmír zasahuje do ľudských vzťahov a snaží sa stoj čo stoj spojiť niektorých ľudí... a priznám sa, tu sa ozvala moja hlboko pochovaná romantická duša a strašne som zatúžila po tom, aby to takto fungovalo aj v reálnom živote. Celé to bolo také milé a zlaté, že si jednoducho nemôžete pomôcť a aj vy budete chcieť svojho Bena alebo Arthura.

Okrem romantických vzťahov tu boli veľmi pekne vykreslené aj tie kamarátske. Napríklad ten medzi Benom a jeho najlepším kamarátom Dylanom. Dylan sa veľmi rýchlo stal mojou najobľúbenejšou postavou, pretože bol neskutočne sympatický. Najviac mi sedel jeho humor na ktorom som sa neustále uškŕňala a niektoré jeho vtipy ma úprimne rozosmiali. Bol strašne excentrický, energický, jednoducho neriadená strela. Zo všetkého najkrajšie ale na ňom bolo to, ako sa správal k Benovi a akým úžasným priateľom mu bol. Vždy ho podporoval, podržal ho keď to potreboval a nebál sa ukázať mu, ako ho má rád. No a to, že väčšina potterovských referencií išla od neho už hádam ani nemusím spomínať 😄

Humor bol ale výraznou črtou u všetkých postáv a to ma neskutočne bavilo. Ben bol skôr ironický, Arthur často vtipkoval keď bol nervózny a z Dylana to jednoucho išlo prirodzene. No všetci spolu vytvárali ľahké, oddychové a príjemné čítanie, ktoré mi prirastalo k srdcu stále viac a viac. Okrem Harryho Pottera sa tam našla kopa ďalších narážok na rôzne filmy, seriály a knihy a ja som to všetko hltala. Všetko umocňovali ešte aj dialógy, ktoré boli vo väčšine času fakt uveriteľné a nenútené, čo celej knihe dodávalo na reálnosti. Veľmi nemusím, keď sú rozhovory v knihách príliš také nadnesené a veľkolepé, akoby obyčajný rozhovor nemohol zaujať. Práveže tá reálnosť bola zaujímavá a nútila ma čítať ďalej, pretože som začínala veriť, že niečo podobné sa môže naozaj stať, ak má človek otvorenú myseľ.

Ben & Arthur
Ako som už spomínala, romantika a ja nie sme práve najsilnejšia dvojica. Knihy, v ktorých je nejaká lovestory v centre diania ma väčšinou nebavia, prídu mi príliš patetické a otravné. No to, čo bolo medzi Arthurom a Benom nebolo vôbec nejaká rozprávková romanca. Dokonca ani ich vysnené stretnutie nebolo presne také, ako si predstavovali a obidvaja po celý čas narážali na kopu problémov. Najviac to bolo vidno na Benovi, ktorý bol čerstvo po rozchode, čo sa samozrejme prenášalo aj medzi neho a Arthura. Možno ich prvé stretnutie vyzeralo ako z filmu, no to neznamená, že sú teraz obaja povinní robiť z toho nejaké osudové stretnutie, ak tomu neveria. Je v poriadku uchovávať si v sebe spomienky na predošlé vzťahy a zážitky, čo nás formovali. A je v poriadku, ak všetko nevyjde podľa plánu a tak, ako si to človek vysníva a ak potom začne niečo spochybňovať. Arthur a Ben boli na jednu stranu romantici, ktorí verili, že im osud schválne skrížil cesty, no zároveň sa pozerali na svet triezvo a nemenili kvôli tomu svoje staré zvyky.

Ešte som chcela vypichnúť to, že hoci knihu písali dvaja autori, vôbec to nebolo cítiť. Keď už som čítala nejakú takúto knihu od autorskej dvojice, niekedy sa mi stávalo, že ma isté úseky bavili viac ako ostatné a vedela som vycítiť, kedy jeden autor predal štafetu tomu druhému a kedy to začalo škrípať. Fanúšici, ktorí toho od Silveru a Albertalli čítali viac možno dokázali vytušiť, kto písal ktoré pasáže, čo som ja síce nedokázala, no chcela som skôr poukázať na to, že sa niekde nerozchádzali. Dokázali spolu vytvoriť skvelý príbeh, do ktorého každý niečím prispel a veľmi dobre sa to zmiešalo dokopy. Takže aj za toto má kniha veľké plus.

Už neviem, ako nadšenejšie mám túto knihu odporučiť, jednoducho si ju prečítajte, dajte Arthurovi a Benovi šancu a vychutnajte si milý, vtipný a pútavý príbeh 😄 Ja som tak urobila a rozhodne neľutujem!

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knižky si môžete zakúpiť TU.

štvrtok 31. októbra 2019

RECENZIA: Vojna okolo nás (Monica Hesse)


Originálny názov: The War Outside (2018)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 272
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia:  
Tínedžerky Haruko a Margot sa nikdy nemali stretnúť, nespáchali žiadny zločin, a predsa boli spolu uväznené v rodinnom internačnom tábore v Crystal City. Každá z nich túžila po kúsku normálnosti vo svojej novej realite, kde sa nič nezdalo byť v poriadku – okrem ich nečakaného priateľstva. No vo väzenskom prostredí, kde vláda tak veľmi okresala ich súkromie, dôveru a sebarealizáciu, sa naučili, že možnosti, ktoré im zostali, môžu mať zničujúce dôsledky.
Kniha o priateľstve, láske, zrade, nespravodlivosti a správnych či nesprávnych rozhodnutiach v čase vojny.



Už pri predošlej knihe od tejto autorky ma prekvapilo, akým príjemným a pútavým štýlom píše, takže neviem, prečo ma to zarazilo aj teraz. No jej postavy sú tak strašne reálne, rovnako ako opis prostredia a dej sa posúva s takou ľahkosťou, že som znova zostala úplne očarená.
Rovnako ako Dievča v modrom plášti, aj táto kniha sa venuje vojnovej tématike, no odhaľuje stránku vojny, ktorú asi mnoho ľudí nepozná. Väčšina kníh o druhej svetovej vojne sa zameriava priamo na fronty alebo na utrpenie Židov. No táto opisuje osudy obyvateľov Ameriky, ktorí sa síce mohli ako Američania cítiť, no vláda na to mala iný názor. Ide o ľudí s inými koreňmi, s predkami v iných krajinách, konkrétne s nemeckými a japonskými. Voči Nemcom bolo určite veľa ľudí skeptických najmä kvôli Hitlerovi a ich odlišným stranám vo vojne. Samozrejme, že nie všetci boli nacisti, ale je ťažké nemať predsudky v čase vojny, keď sa všetci boja o svoj život a všetko vyzerá byť bezútešné. No to s tými Japoncami ma prekvapilo. Vôbec som nevedela, že Amerika takto zaobchádzala so svojimi občanmi tohto pôvodu. Vraj sa to vyostrilo po japonskom útoku na Pearl Harbor, keď sa vláda začala obávať ďalších útokov a tak veľa ľudí japonského pôvodu obviňovala zo špionáže.

Táto kniha sleduje život dvoch dievčat v roku 1944, ktoré sa obe ocitli so svojimi rodinami v internačnom tábore Crystal City. Niektorí ľudia prišli o svoje domovy úplne, iní dúfajú, že sa budú môcť po vojne vrátiť. Podmienky v tábore síce neboli najhoršie, no žiť pod neustálym dohľadom ozbrojených strážcov, dodržiavať rôzne obmedzujúce pravidlá a každý deň znášať niekoľkohodinové sčítavanie - to musí byť naozaj hrozné. A na takýto život boli odsúdené aj Margot a Haruko.

Haruko prichádza do tábora so svojou malou sestrou a mamou, niekoľko mesiacov po tom, čo do tábora zobrali jej otca. Po dlhom čase sa znova stretávajú, no všetko je iné, než bolo predtým. Jej brat je na vojne, oni prišli o svoj domov a jej otec pred ňou niečo tají. Celý čas bola naštvaná, odhodlaná nenávidieť toto miesto a vrátiť sa jedného dňa domov. Páčilo sa mi aká bola cynická a sarkastická, z nejakého dôvodu mi to bolo sympatické. Bolo jasné, že ide o človeka, ktorý sa len tak nenechá zlomiť a umlčať, hoci aj ona mala svoje slabé chvíľky, keď vedela byť veľmi emotívna.
Margot bola úplne iná. Všetko chcela mať pod kontrolou, často bola nervózna a nad všetkým neustále premýšľala. Na jednu stranu bola veľmi racionálna a potláčala svoje emócie, no inokedy si nemohla pomôcť a konala len podľa nich. Podobne ako Haruko, aj ona sa v tábore ocitla po tom, čo najprv vzali jej otca a po nejakom čase za ním prišla aj ona s mamou. Zo všetkých síl sa snaží, aby bol ich život čo najnormálnejší a všemožne pomáha svojej mame, ktorá je tehotná. Musí však bojovať s predsudkami voči jej Nemeckému pôvodu, ktoré nezmizli ani za múrmi internačného tábora. A navyše, dievčatá musia skrývať aj svoje priateľstvo, pretože nemecká a japonská strana tábora sa snažia od seba držať čo najďalej a pre obe by to bolo príliš komplikované.

Veľmi som ocenila, že hoci sa počas celej knihy striedali pohľady oboch dievčat, rozprávanie bolo vždy napísané z pohľadu prvej osoby. Vedela som sa tak lepšie vcítiť do obidvoch postáv a spoznať ich myšlienky a vnútorné prežívanie. Zaujímavou vsuvkou bolo aj to, že pred niektorými kapitolami sa nachádzali krátke poznámky od Margot aj Haruko, ktoré niekedy komentovali, čo sa bude diať alebo ako dané udalosti prežívali. Najzaujímavejšie na tom bolo to, že vždy si ich názory protirečili a v podstate naznačovali, že sa blíži niečo zlé a že sa to čoskoro stane. To celý čas udržiavalo napätie a ja som bola ako na ihlách, keď som striehla na ten okamih. Až mi bolo ľúto, keď sa začali veci kaziť a ja som vedel, že príbeh čoskoro vyvrcholí. Priala by som si, aby bola kniha dlhšia alebo aby sa niektoré veci medzi postavami viac vyjasnili... pretože koniec ma vážne zasiahol a dúfala som v niečo iné. Príbehy však niekedy potrebujú aj také konce a knihe to len pridalo na reálnosti, takže v konečnom dôsledku sa nesťažujem, len ma niektoré veci mrzeli.

Na niekoľkých záverečných stranách sa nachádzajú aj poznámky od autorky, ktoré trochu osvetlili históriu za týmto príbehom a rovnako tam prezradila, kde našla inšpiráciu na túto knihu a čo malo byť jej odkazom. Takéto veci ma vždy zaujímajú, preto som si ich veľmi rada prečítala a získala tak trochu väčší rozhľad aj v tejto téme.

Vojna okolo nás je krásnou knihou o osudoch obyčajných ľudí, ktorých zasiahla vojna a ktorí museli nájsť odvahu žiť v krajine, ktorá ich neprijímala. Zároveň je to však príbeh o priateľstve dvoch dievčat, o zložitých rodinných vzťahoch a neistote, ktorá prichádza ruka v ruke s vojnou. Všetko podčiarknuté úžasným štýlom autorky, ktorá dokáže postavy priam oživiť. Túto knihu naozaj veľmi odporúčam! :)


Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.

utorok 29. októbra 2019

RECENZIA: Aru Šah a koniec času (Roshani Chokshi)

Originálny názov: Aru Shah and the End of Time (2018)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 392
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: 
Dvanásťročná Aru má vo zvyku trošičku si prikrášľovať pravdu. Možno si aj občas vymýšľať. No, vlastne svojim spolužiakom v škole klame, ako keď sa práši. O svojich výletoch po svete, o luxusnom bývaní, o aute so šoférom, o exotických jedlách... Veď čo jej zostáva, ak chce medzi nimi obstáť?
V skutočnosti žije v malom byte v budove Múzea starého indického umenia a kultúry, kde jej mama pracuje ako kurátorka. Aru pozná všetky exponáty ako vlastné topánky, až na záhadnú a „prekliatu“ lampu, ktorú má prísne zakázané rozsvecovať. Lenže keď má príležitosť blysnúť sa pred spolužiakmi...
Kto mohol tušiť, aké nepredstaviteľné a strašné veci sa začnú diať?



Musím sa priznať, že som maximálne podľahla marketingovému ťahu, ktorý sprevádzal vydanie tejto knihy - a to jej uvedenie pod značkou Ricka Riordana. Rickovo meno na obálke? Krátky úvod od neho na začiatku knihy? Sem s ňou! 😂 Ale aby som bola úplne fér, po knihe by som pravdepodobne siahla aj tak. V poslednom čase ma veľmi baví čítať knihy, kde sú prvky aj nejakej inej mytológie než tých, ktoré poznám. Táto sa zameriava na hinduistickú, čo je pre mňa niečo úplne nové a o to viac ma to zaujalo. Navyše ide o middle grade príbeh, takže mi bolo jasné, že to bude niečo na štýl Percyho Jacksona. A tomu sa predsa nedá odolať!

Príbeh ma takú tú klasickú štruktúru, ako podobné knihy - teda hlavnú postavu, ktorá nie je práve obľúbená a ktorá sa nejakým nedopatrením ocitne v centre diania, ktoré ju privedie k tomu, že má vlastne božský pôvod. Prekvapivo, ešte sa mi to vôbec nezunovalo a táto šablónovitosť mi vôbec nevadí. Ide o príbeh o mladšie ročníky a tak sa tam prirodzene objavujú nejaké prvky, ktoré majú pobaviť a zaujať skôr deti a tak sa treba na to nastaviť. No aj ako dospelý človek som si veľa vtipov úprimne užila a zabávala sa na nich. Humor je tu zastúpený vo veľkej miere a celému príbehu výrazne pomáhal. Dej je totiž trošku pomalší alebo teda má pomalší rozbeh. Neskôr si užijeme aj nejakú tú akciu, no kniha celkovo nie je až taká dynamická ako som asi očakávala. Myslím, že je to spôsobené tým, že autorka sa snažila vyhradiť si čo najviac priestoru pre predstavovanie sveta, ktorý je pre mnohých čitateľov niečím úplne novým- rovnako ako pri mne.

Aru
Nové pojmy zo sveta hinduistickej mytológie sa jej podarilo dávkovať postupne, aby si čitateľ na všetko mohol zvyknúť a úplne ho to nezahltilo. Spoznali sme niekoľko bohov, démonov a starých príbehov, ktoré sa k tomuto svetu viažu. Veľmi sa mi páčil koncept reinkarnácie, ktorý je v tomto náboženstve veľmi podstatný a všetko k nemu smeruje. Je to niečo trochu iné, než ako som zvyknutá pri iných mytológiách. Percy Jackson bol napríklad priamym potomkom gréckeho boha, rovnako ako Magnus Chase mal nórske korene. Aru je však reinkarnáciou starovekého hrdinu Ardžunu, jedného z bratov Pánduovcov, najmocnejších hrdinov ich sveta. Ten bol synom boha Indru, vládcu nebies, čo robí aj ju jeho potomkom, no zároveň má svojich vlastných rodičov. No, je to komplikované, ale pri čítaní získate prehľad 😄 Ja som sa do toho dostala celkom rýchlo, no aj tak sa musím priznať, že mi všetky tie postavy a miesta ešte tak nejdú do uší, ako to bolo napríklad pri gréckej mytológií. To bola pre mňa láska na prvý pohľad. No myslím, že pri čítaní ďalších dielov a ďalších príbehov to pôjde už o niečo lepšie.

Vec, čo sa mi naozaj veľmi sa mi páčila, bola kopa referencií na mnohé filmy, seriály a knihy. Aru bola zjavne ozajstnou fangirl, pretože z jej úst vyšlo asi milión takýchto odkazov, napríklad na Game of Thrones, Star Wars, Pána prsteňov, no napríklad aj na Divergenciu alebo Hry o život... to mi bolo naozaj sympatické a vďaka tomu sa mi podarilo lepšie sa do Aru vcítiť a obľúbiť si ju. To je však len jedna jej stránka, pretože Aru bola dosť komplikovaná postava. Čo bolo celkom netypické na hlavného hrdinu, od začiatku vieme, že je to klamárka. Rada si vymýšľa a klame ľuďom, či už to myslí dobre alebo zle. Často s tým zápasí, no inokedy si to uvedomuje a svoje konanie pred sebou aj ostatnými obhajuje. Okrem toho je často žiarlivá a v niektorých situáciách by bola rada centrom pozornosti. Prekvapivo mi však práve tieto nie celkom pozitívne vlastnosti boli na nej najsympatickejšie. V prvom rade, Aru má len dvanásť rokov. Je to ešte dieťa a ako každé dieťa, ešte nemá taký rozhľad a túži, aby jej ľudia venovali pozornosť. Prejavila aj však niekoľko pozitívnych vlastností, ktoré mi boli sympatické a celkovo ju ako hlavnú postavu vnímam v dobrom svetle.

Ďalšou ústrednou postavou sa stáva Mini, Aruina sestra, alebo teda ďalšie prevtelenie jedného z bratov Pánduovcov. Páčilo sa mi, že Mini bola úplne odlišná ako Aru a že každá mala vlastnú osobnosť. V niečom sa síce podobali, no ako postavy nesplývali a v mnohom sa dopĺňali. Ani jednu som si síce neobľúbila nejako výnimočne, no dobre sa o nich čítalo a ani raz mi neliezli na nervy.

Ako som už spomínala, dej nebol až taký dynamický, keďže sa sústredil na predstavovanie sveta, no aj tak nás zaviedol na mnohé úžasné magické miesta, ako napríklad Nočný bazár, Palác ilúzií alebo Iný svet. Keďže som toho veľa nevedela, nebolo až také jednoduché odhaľovať dej, hoci niektoré veci boli trochu predvídateľné. Sem-tam sa objavili aj nejaké slabšie prvky, čo sa autorkinho písania týka a ktoré sa objavujú v ešte detskejších knihách. Nemám rada, keď takéto prvky posúvajú dej, pretože keď ich dáte preč, príbeh zrazu nedáva zmysel a to je podľa mňa obrovský nedostatok.
Trochu mi chýbala aj taká tá iskra, ktorú majú niektoré knihy a ktorá vás núti čítať ďalej a celý čas vás neopustí. Napriek tomu však toto bolo veľmi príjemné čítanie, pri ktorom som si oddýchla, zasmiala sa a niečo nové sa naučila. Ak máte tiež radi mytológiu a príbehy plné bohov, hrdinov a výprav podané nenáročnou formou, myslím, že Aru Šah nebude krokom vedľa 😊

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.

pondelok 21. októbra 2019

RECENZIA: Motýliky (Alice Oseman)


Originálny názov: Heartstopper (2017)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 288
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: brožovaná

Anotácia:

Dvaja chalani. Jedna lovestory.
Charlie a Nick chodia na tú istú školu, ale doteraz sa ich cesty nikdy neskrížili. Až do dňa, keď ich posadia vedľa seba na triednických hodinách. Charlie je jediný vyoutovaný gej na škole. Nick je zasa hviezda školského rugbyového tímu. Chalani sú totálne rozdielni, ale čoskoro sa z nich stanú dobrí kamoši. Charlie pomaly zisťuje, že k Nickovi cíti niečo viac... aj keď vie, že nemá šancu.
Láska však chodí po nečakaných chodníčkoch a Nick zisťuje, že Charlie ho zaujíma oveľa viac, ako by si kedy myslel.



Komiksy som nikdy veľmi nečítala, no v poslednom čase k nim začínam nachádzať cestu. Najprv to bola Nimona, pri ktorej som sa neskutočne zabávala a potom Eliza a more príšer, kde krátke komiksy skvele dopĺňali príbeh. Už som sa pristihla aj pri tom, ako si v kníhkupectvách zakaždým obzerám sekciu s komiksami a grafickými románmi, aj keď som to nikdy predtým nerobila. No a Motýliky boli ďalším skvelým príkladom toho, že aj komiks môže vyvolať toľko pocitov a byť rovnako pútavý ako kniha a že ma začínajú naozaj baviť.

Rovnako ako si neprečítam každú knihu, aj komiks musí mať isté parametre, aby ma zaujal. V prvom rade ma vždy zaujíma dizajn alebo teda štýl kresby. Niektoré sa mi už na prvý pohľad veľmi nepozdávajú a v takom prípade by som musela byť veľmi okúzlená nápadom a anotáciou. Motýliky sa mi hneď na prvý pohľad zapáčili práve štýlom kresby, ktorý je síce pomerne jednoduchý, no veľmi výstižný a pútavý. Kresby sú čiernobiele, no to im nijako neuberá z už spomínanej pútavosti. Autorke sa podarilo vytvoriť postavičky veľmi realisticky a občas som naozaj žasla nad drobnými ľudskými gestami a postojmi, ktoré sa jej podarilo zachytiť a ktoré robili postavy uveriteľnejšími.
Rovnako sa vyhrala aj s detailmi. Niektoré scény boli síce zamerané hlavne na postavy, kedy nebolo pozadie dôležité, no inokedy sa zas zamerala aj na prostredie a jeho detailné stvárnenie, ako napríklad zariadenie v izbe, vyplnený profil na facebooku, správy v mobile, vzor na oblečení...
Nick a Charlie

Čo sa týka príbehu, ten bol tiež veľmi milý, hoci pomerne jednoduchý. Sleduje príbeh dvoch chalanov, Charlieho a Nicka, ktorí spolu chodia do školy a postupne sa z nich stanú dobrý kamaráti. Jeden z nich pomaly začne cítiť čosi viac, no nie je dosť odvážny na to, aby svoje city priznal.
Napriek jednoduchému príbehu boli podľa mňa postavy prepracované a každá jedna z nich bola výnimočná a niečím špecifická.
Charlie sa mi zapáčil hneď na prvý pohľad. Okrem toho, že mi (výzorovo) veľmi pripomínal Nica diAngela z Percyho Jacksona alebo teda jeho zobrazenie od úžasnej ilustrátorky Virie, som si ho zamilovala aj pre jeho povahu a osobnosť. Bol to taký pohoďák, nekonfliktný a milý. Možno si trochu od ľudí trochu udržiaval odstup, no nemala  som z neho pocit, že by to bol samotár. Pravdepodobne bol len opatrný, keďže ľudia si ho dosť všímali kvôli tomu, že ako jediný priznal to, že je homosexuál. To sa samozrejme nezaobišlo bez predsudkov a ohovárania zo strany ostatných žiakov a to nikdy nie je jednoduché. Napriek tomu nebol nejaký zatrpknutý alebo tak, práve naopak. Páčil sa mi aj jeho štýl, to, že hrá na bicie a ďalšie rôzne maličkosti.
Nick bol zas veľmi sympatický a podľa toho, aký bol v škole obľúbený, to bol komunikatívny a príjemný spoločník. Čo sa mi však najviac vrylo do pamäte a čo som brala ako jeho najvýraznejšiu črtu, bola ochota pomáhať iným. Hlavne Charliemu, ale mala som z neho taký pocit, že je to človek, na ktorého sa môžeš s šímkoľvek obrátiť. Jednoducho to bol taký milý a správny chalan.
Ich priateľstvo sa vyvíjalo postupne, no celkom rýchlo a veľa momentov a situácií bolo fakt zlatých, až som sa pri čítaní priblblo usmievala. Stránky mi utekali neskutočne rýchlo a do hodinky som mala knihu prečítanú. Na konci som mala trochu nervy, pretože ma strašne navnadil na pokračovanie a keďže je dostupné aj na internete, musela som sa veľmi premáhať, aby som sa naň hneď nevrhla 😅 Ale nakoniec som sa rozhodla počkať, aby som ich mala pekne pokope v knižnej podobe. Rozmýšľala som však nad tým, že by som si prečítala ďalšiu knihu od autorky - Solitaire, v ktorej sa Charlie s Nickom vyskytujú ako vedľajšie postavy. Takže možno si o nich čoskoro budem môcť prečítať aspoň takto.
Ešte by som chcela pochváliť vynikajúci preklad Ivany Cingelovej. Podarilo sa jej vystihnúť slang a spôsob reči dnešných tínedžerov, čo veľa autorov a prekladateľov niekedy trošku netrafí. Tu však boli rozhovory a myšlienky podané presne tak, ako by som ich povedala napríklad aj ja v rozhovore s mojimi kamarátmi, čo zase o niečo zvýšilo autentickosť celého príbehu. Takže aj po tejto stránke sú Motýliky fakt super.

Na konci knihy sú ešte nejaké bonusové kresby a poznámky autorky, ktoré prezrádzajú niečo viac o jednotlivých postavách alebo vysvetľujú, ako celý príbeh a komiks vznikol a ako vyzeral úplne na začiatku. Toto ma vždy strašne zaujíma - akoby také nahliadnutie do mysle autora, ktorý postavy a celý príbeh vymyslel a ktorý s ním má určite nejaký hlbší citový vzťah. Mám rada, keď autori prepracujú postavu do najmenších detailov, či už čo sa týka jeho povahy alebo vecí, čo má rád. Tu ma zaujala napríklad kazeta s hudbou, ktorú nahral Charlie. Vždy ma zaujíma, kto čo počúva v reálnom živote a o to zaujímavejšie to je, keď sa to týka postáv v knihách. Myslím, že hudba dokáže o človeku veľa povedať a navyše si rada púšťam nejaký "soundtrack" počas toho, ako niečo čítam, pretože ma to dokáže viac vtiahnúť do deja a naladím sa tak na danú knihu a jej atmosféru.

Motýliky sú veľmi zlatou, príjemnou a miestami aj vtipnou knihou, ktorú zhltnete na jedno posedenie a hneď si budete pýtať pokračovanie. Neviem, kedy sa ho síce v preklade dočkáme, no dúfam, že čoskoro, lebo Charlie s Nickom mi už teraz chýbajú ♥️

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.