štvrtok 4. júla 2019

RECENZIA: Nimbus (Neal Shusterman)

Originálny názov: Arc of a Scythe #2: Thunderhead (2018)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 470
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Nimbus dal ľuďom dokonalý svet, utópia sa stala realitou. Len jedna vec nebola Nimbovi zverená do právomoci: Spoločenstvo koscov a ich monopol na smrť.
Z Rowana sa stal vydedenec, ktorý na seba vzal poslanie podrobiť Spoločenstvo skúške ohňom. Doslova. Stal sa z neho temný národný hrdina, samozvaný kat, ktorý likviduje skorumpovaných koscov. Citra ako mladší kosec korupciu vidí a chce situáciu zmeniť zvnútra, no na každom kroku sa jej do cesty stavajú prekážky, čoraz väčšiu hrozbu predstavujú aj kosci „nového rádu“. Všetko nasvedčuje tomu, že pomoc treba hľadať u Nimba - umelej inteligencie, ktorá je jediná dostatočne múdra na to, aby vyriešila problémy dokonalého sveta. Pomôže však Nimbus s riešením týchto problémov alebo sa bude len prizerať, ako dokonalosť upadne?

Je málo kníh, ktoré by som očakávala s totálnym nadšením, no Nimbus bol rozhodne jednou z nich. Kosec bol niečo neskutočné a bola som si istá, že jeho pokračovanie musí byť rovnaké, ak nie aj lepšie. A to teda bolo.

Kosec nám predstavil dokonalý utopický svet, na čele ktorého stojí umelá inteligencia Nimbus.Všetko, čo má Nimbus na starosti funguje dokonale a keď nie, je to tak urobené schválne, pretože vo svete musia byť aj také miesta. Nimbus to mal jednoducho celé pod palcom a vytvoril systém, ktorý sa stará o blaho každého jedného človeka. Najfascinujúcejšie na tom bolo to, že sa zdalo, že sa snaží vytvoriť dokonalý svet pre každého človeka individuálne. Vznikali napríklad miesta pre takzvaných podivínov, ktorí jednoducho potrebovali byť vylúčení zo spoločnosti a tak im na to dal Nimbus podmienky. Páčila sa mi aj taká tá intimita, ktorú sa snažil Nimbus nadviazať s každým človekom. Mohli ste sa s ním rozprávať a diskutovať, akoby to bol váš priateľ alebo blízky. Nimbus o vás vedel všetko a jeho hlavnou prioritou bolo, aby ste sa na svete cítili fajn. To musí byť dobrý pocit. Celá Nimbova vláda bola prepracovaná po každej stránke, až ma zarážalo do akých detailov autor šiel. Podarilo sa mu obsiahnuť naozaj každú stránku dokonalého života.
zdroj

Už v minulej knihe sme sa dozvedeli, že jediná vec, ktorú nemá Nimbus pod kontrolou je Spoločenstvo koscov a teda aj smrť. Tu sme dostali ešte o niečo viac informácií, napríklad prečo to tak je a čo k tomu viedlo. No keďže túto stránku sveta majú v rukách ľudia, je dosť pravdepodobné, že sa v nej skôr či neskôr objavia rôzne nedostatky. A to, čo sa dialo, rozhodne neboli maličkosti.
Veľmi sa mi páčilo, keď sa na scéne objavili nejakí noví Kosci a my sme o nich mohli čo-to zistiť. Kosci sú totiž rôzni, odlišujú sa nie len farbou svojho rúcha, ale aj napríklad spôsobom Kosenia alebo spôsobom života. Navyše ma vždy veľmi bavilo, keď sa tam objavil nejaký Kosec zo známym menom. Kosci si totiž dávali mená po "historických" osobnostiach smrteľného veku, teda našej doby. Potešila som sa, keď sa tam zjavil Kosec Poe, Hemingway alebo Lennon. A totálne ma dostala Kosec Beyoncé 😂

Rowan a Citra sa ako učni dostali do epicentra rôznych intríg a mocenských bojov medzi koscami a teraz, keď je z Citry plnohodnotný Kosec Anastázia, vidí do toho ešte o niečo viac. Páčilo sa mi, ako sa zhostila svojej úlohy a aký spôsob kosenia si vybrala. Zastávala tradičné ideály koscov, no napriek tomu bola akýmsi novým a revolučným koscom, ktorý by mohol priniesť vytúžený mier medzi koscami. Od predošlej knihy prešla ako osobnosť veľkým vývinom. Ešte stále bola dosť netrpezlivá a prchká, no naučila sa to potláčať pri výkone svojho poslania, čo je podľa mňa znak veľkej vnútornej sily. Páčil sa mi aj vzťah s Koscom Curieovou, jej mentorkou a teraz už aj priateľkou.

zdroj
Rowan sa vybral trochu inou cestou a jeho život rozhodne nie je najjednoduchší. Stal sa z neho odpadlík medzi Koscami, no to ho nezastavilo vo výkone spravodlivosti. Ako Kosec Lucifer sa z neho stala legenda, len znepokojivý príbeh medzi koscami, ktorí si neboli istý, či je to len výmysel alebo pravda. To ho však odsúdilo na neustále skrývanie sa a presúvanie sa po krajine. Jeho charakter sa tiež poriadne vyformoval a už nie je taký istý človek, ako bol na začiatku učňovstva. Okrem fyzickej zmeny prešiel aj veľkou psychickou zmenou a udalosti, ktorým musel čeliť, ho vyformovali do človeka s analytickým myslením a predvídavosťou. Mala som pocit, že kapitol venovaných jemu tam bolo o niečo menej ako ostatných, čo mi bolo trochu ľúto, ale chápem, že Citra mala pre vývoj deja dôležitejšiu rolu. Z očividných dôvodov sa ale nemohli spolu veľmi schádzať, čo mi bolo trochu ľúto, pretože tak nedostali ani takmer žiadne spoločné scény. Bolo však cítiť, že hoci sa z nich mali stať súperi a nepriatelia, ich vzťah bol úplne iný a jedinečný.

Do skupinky rozprávačov pribudla ešte jedna postava - Greyson Tolliver. Vďaka nemu sme mali možnosť dozvedieť sa niečo o Nimbových úradníkoch, teda ľuďoch, ktorí vykonávajú rôzne úlohy v jeho mene. Greyson bol zaujímava postava a v priebehu tejto knihy prešiel takmer rovnakým vývinom ako Citra a Rowan za tieto dve 😄. Zo začiatku som si nebola veľmi istá, aká je jeho úloha v príbehu, no postupom času mi došlo, že je veľmi dôležitý a že prostredníctvom neho sme mali možnosť sledovať udalosti, ktoré nám nemohli sprostredkovať Citra s Rowanom.

zdroj
Povedala by som, že v tejto časti sa dá ako samostatná postava charakterizovať aj samotný Nimbus. V Koscovi boli pred každou kapitolou úryvky z denníkov Koscov a tu ich vystriedali myšlienky Nimba, čo bolo jednoducho fascinujúce. Z jeho "úst" vyšlo veľa poučných a hlbokých myšlienok, ktoré naznačujú, že naozaj nie je len obyčajnou umelou inteligenciou, rozhodne je niečo viac, akoby bol mysliacou a cítiacou bytosťou. Sama jeho podstata je založená na snahe ochraňovať Zem a ľudstvo, na tom stojí jeho existencia a tak je to jeho najväčšou prioritou. Niekedy však musí byť naozaj ťažké rozhodovať o toľkých veciach a niekedy musí robiť naozaj ťažké rozhodnutia. Veľmi ma prekvapilo aj to, ako reagoval na Spoločenstvo Koscov a udalosti v ňom, do ktorých síce nesmie zasahovať, no to neznamená, že ich nemôže pozorovať a analyzovať.

Tieto časti knihy ma rozhodne bavili najviac, no to neznamená, že zvyšok by nebol dobrý. Práveže bol celý nadupaný akciou a znova - rôznymi zvratmi. Úplne ma dostal ten koniec, doslova som ho čítala s otvorenými ústami. Neviem si predstaviť, čo prinesie záverečná časť, pretože Kosec aj Nimbus sú pre mňa majstrovskými dielami, čo sa tohto žánru týka. No už sa neskutočne teším.

Ak ste ešte túto sériu nečítali, určite by ste jej mali dať šancu. Videla som už aj zopár negatívnejších recenzií, je jasné, že nesadne každému, ale podľa mňa rozhodne stojí za to to vyskúšať. Minimálne sa oboznámite s neskutočne originálnym svetom, ktorý vás donúti zamyslieť sa nad ľudskou povahou a tým, čo berieme v živote ako samozrejmosť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Slovartu
Knižku si môžete zakúpiť TU.

nedeľa 30. júna 2019

RECENZIA: Iskra (Alice Broadway)



Originálny názov: Spark (2018)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 288
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: brožovaná

Anotácia: Pokračovanie jedinečného fantasy románu Tinta je príbehom o odvekom klamstve a utajovanej pravde, o starých nepriateľoch a nových priateľoch. Autorka opäť vytvorila svet, ktorý sa vám dostane pod kožu. Leora musí utiecť. Do lesov, kde sa schovávajú neoznačenci – ľudia, ktorých pokožku nehyzdí ani jediné tetovanie. Leora donedávna ani netušila, že podobní ľudia existujú, a nieto, že sa medzi nich musí dostať a získať si ich dôveru. Ako má však dôverovať niekomu, o kom sa nedokáže nič dozvedieť z jeho tetovaní? Neoznačenci od nej chcú však jediné: žiadne tajomstvá, žiadne klamstvá, len čistú a nefalšovanú pravdu. A presne tú im nemôže za žiadnych okolností (ani pod hrozbou života) poskytnúť.

Iskra je druhým pokračovaním fantasy trilógie o dystopickom svete, kde si ľudia na kožu značia všetky svoje tajomstvá a životné príbehy. Hlavná postava Leora ale rýchlo zistí, že všetko nie je také dokonalé, ako sa zdá a musí bojovať o svoje prežitie, a rovnako aj o prežitie svojich blízkych.

Ak ste čítali moju recenziu na prvý diel tejto trilógie, tak viete, že som si nebola istá, čo si o ňom vlastne myslím. Zaujímavý a originálny nápad a prostredie, no slabé prevedenie. Spomínala som, že časom som sa do toho dostala a myslela som si, že druhá kniha bude pokračovať v tom lepšom duchu... no znova sa stalo to, že ma zarazil ten jednoduchý a až taký povrchný štýl rozprávania. Autorka akoby sa aj snažila do príbehu vniesť nejaké emócie a trochu umeleckosti, ale pôsobilo to veľmi nezvládnuto. Ťažko sa mi vžívalo do postáv, pretože nedostali veľa priestoru na ich vlastné príbehy a rozvoj. Najmä Leora. Myslela som, že po udalostiach z predošlej knihy bude trochu otvorenejšia a ostražitejšia, ale v podstate znova skĺzla k tomu svojmu naivnejšiemu ja. Keby bola trochu vyspelejšia, veci sa mohli o dosť urýchliť. Potom by sa ale v knihe nič nedialo, že? 😄

Čo sa ale týka pozitív, veľmi sa mi páčila zmena prostredia. Leora viac menej nasilu zavítala medzi neoznačencov - ľudí, ktorí narozdiel od obyvateľov Saintstonu, považujú tetovania za niečo nečisté a sú prirodzenými nepriateľmi označených. Leora o nich od mala počúvala samé hrôzostrašné veci o ktorých si nebola istá, či sú len rozprávky alebo sa v nich skrýva aj pravda.
Neoznačenci žijú o čosi jednoduchším spôsobom života. Veľa pracujú, vytvorili si akúsi komunitu v ktorej o všetkom hlasujú a nemajú starostu, ako ľudia za múrmi Saintstonu. Sú oveľa otvorenejší a súdržnejší, no zároveň veľmi podozrievaví a nedôverčiví k cudzincom. Leora to pre to u nich nemala ľahké, musela sa prispôsobovať ich zvykom a byť ochotná osvojiť si niektoré z ich tradícií.
artist
Čo sa mi páčilo najviac zo všetkého bolo to, že Leora mala možnosť vypočuť si rôzne príbehy z iného uhla pohľadu. Už v minulej knihe bolo jasné, že príbehy a legendy kolujúce medzi ľuďmi v tejto knižnej sérií, nie sú len obyčajnými rozprávkami. Približujú čitateľom minulosť a základy vzniku tohto sveta. Bola som za ne veľmi rada, pretože okrem nich sa nám vlastne vôbec nedostane vysvetlenie nejakého politického alebo hitorického vývoja sveta. 
Neoznačenci však majú svoje vlastné verzie, navonok veľmi podobné tým, ktoré pozná Leora, no s úplne opačnými stranami. Oni vystupujú ako tí dobrí, kým neoznačenci ako krutí a nečistí. To Leoru stavia do ťažkej pozície, pretože musí vyhodnotiť, čo je vlastne pravda a čomu by mala veriť.
Celá táto rozprávkovosť spolu s prostredím, kde sa príbeh odohráva, vnášala do príbehu takú ľudovosť a vidiecku atmosféru, čo sa mi veľmi páčilo a príbeh to obzvláštnilo.

Zmena prostredia zo sebou prináša aj kopu nových postáv. Leora sa najviac zblíži s rodinou, ktorá ju k sebe prichýli a s ktorými sa delí o dom a jedlo. Najbližšia sa jej stane Gull, dievča v približne jej veku s ktorou sa snaží skamarátiť. Ešte ťažšie to ide s jej bratom Fennom, ktorému sa Leora veľmi nepozdáva. Ich rodičia sú k nej však milí a chcú jej dať šancu.
Okrem toho sa často stretáva s členmi rady, ktorí zastupujú ľudí pri riadení spoločnosti. Niektorí sú jej naklonení, iní zase nie a Leora ich musí presvedčiť o svojej vierohodnosti. No znova sa stalo to, že takmer žiadna z postáv nemala veľmi hĺbku alebo zapamätateľnú osobnosť a bolo ťažké si ich rýchlo obľúbiť.

Keďže Leora dlho žila v klamstve ohľadom toho odkiaľ pochádza a kto je jej skutočná rodina, medzi týmito ľuďmi dostala šancu zistiť niečo viac o svojich rodičoch a svojej vlastnej minulosti. To bolo fajn, zdalo sa, že sa jej osobnosť vďaka tomu trochu vyformuje, hoci stále bola dosť rozpoltená a neistá.

Aby som to zhrnula: autorka vymyslela veľmi zaujímavý nápad, originálny svet a celkom zaujímavú zápletku. Darí sa jej do príbehu vniesť zaujímavé zvraty. Aj tu sa na konci objavil jeden taký, ktorý som vôbec nečakala. Občas sú trochu prekombinované, ale rozhodne zaujímavé. Tak isto dobre spracovala ľudovosť tohto sveta vo forme rozprávok a legiend, ktoré zároveň vysvetľujú históriu spoločnosti. ALE... to prevedenie je slabšie. Najviac to zabíja štýl rozprávania, ktorý nedokáže veľmi čitateľa vtiahnuť do deja. Sama autorka akoby mala v hlave len hrubý náčrt príbehu a nevie, ako ho vyskladať. Je to škoda, pretože inak by mala kniha veľký potenciál. Napriek všetkým nedostatkom sa ale kniha číta ľahko a rýchlo, čiže človek vôbec nemá pocit, že by s príbehom bojoval.
Takže ak vám nevadí trochu jednoduchší štýl písania a menej prepracované postavy, táto séria ponúka veľmi zaujímavý fantasy svet, ktorý rozhodne vie zaujať :)


Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.

nedeľa 16. júna 2019

RECENZIA: Na dvore z krídel a zmaru (Sarah J. Maas)

Originálny názov: A Court of Wings and Ruin (2017)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 639
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Feyre je Najvyššia Lady. Jej skutočný titul musí ostať tajomstvom a ona sa vracia na nenávidený Jarný dvor - späť k zradcovi Tamlinovi. Len tak sa môže dostať k informáciám, ktoré pomôžu zraziť nepriateľa ohrozujúceho Prythian na kolená. Najvyššia Lady Nočného dvora a Rhysandova družka preto rozohráva smrteľne nebezpečnú hru plnú úskokov, pričom jedno pošmyknutie môže znamenať porážku nielen pre ňu, ale aj pre celý svet férov a ľudí.
Feyre sa bude musieť čo najskôr rozhodnúť, komu spomedzi oslňujúcich a nebezpečných Najvyšších lordov veriť, a hľadať spojencov na najneočakávanejších miestach. Zem sa totiž začína farbiť krvou a blížiaca sa vojna môže zničiť staré dohody aj všetko, čo je Feyre drahé.

Musím povedať, že na túto knihu som sa tešila neskutočne dlho. Dvojka ma úplne uchvátila a tak som sa už nemohla dočkať toho, ako sa to napokon celé vyvinie. Veľa postáv som si veľmi obľúbila a  kvôli udalostiam na konci predošlého dielu, ktoré nedopadli tak celkom podľa ich prestáv, som sa  celý čas obávala, čo ich čaká.

Po tak trochu neúspešnej akcií v závere predošlej knihy sa Feyre znova ocitá na Jarnom dvore v prítomnosti Tamlina, Luciena a celého dvora - na území nepriateľa. A tam začína spriadať svoje plány. Keďže sa chce vrátiť čo najrýchlejšie späť k Rhysovi, musí čo najrýchlejšie dosiahnuť čo chce a nepozorovane sa vytratiť. Keďže Tamlin spolupracuje s Hybernom a v podstate mu otvoril svoje územie, Feyre dostáva cenné informácie z prvej ruky. Musí však byť veľmi opatrná a zahrať svoju úlohu. Preto plánuje každé svoje slovo a pohľad, pretvaruje sa a správa strategicky. Svojimi činmi nenápadne ovplyvňuje okolie a snaží sa ho zmanipulovať k činom, ktoré by jej pomohli hrať jej hru. Ja ako človek, ktorý nedokáže byť vypočítavý, si to neviem predstaviť. Asi by mi z toho preplo. Navyše je jasné, že nie všetci jej uverili jej pretvárku a preto musí byť ešte nenápadnejšia. Celá prvá časť knihy sa tak nesie v duchu intríg, úskokov a plánov, ktoré povedú k ničomu oveľa väčšiemu...

Feyre sa ako postava dosť vyvinula a zmenila. Zozačiatku bola vystrašené ľudské dievča, ktoré o sebe pochybovalo a neverilo si. Potom preukázala veľkú vnútornú silu, stala sa Férkou, no všetky tie udalosti ju zlomili. Ako sa však pomaly spamätávala a našla si nový domov a rodinu, zocelila sa a začala si veriť. V tejto častí je jasné, že si už nenechá skákať po hlave a že pre svojich nepriateľov vie byť nebezpečným súperom. Občas mi niektoré jej činy neboli po chuti a nestotožňovala som sa s nimi, ale inak si myslím, že je to celkom vydarená postava.
Najviac mi na nej bolo sympatické to, ako vnímala okolie a ako si všímala rôzne scény, ktoré v nej vyvolali nejaké pocity a predstavovala, ako by danú scénu namaľovala a obraz pomenovala.
Nočný Dvor

Je jasné, že po všetkom čo sa stalo, sú vzťahy medzi postavami veľmi napäté. A moja najväčšia obava bola, ako sa to vyvinie medzi Feyre a Lucienom. Luciena som totižto mala vždy rada, mala som pocit, že jej rozumie oveľa viac ako Tamlin a vždy jej bol oporou. Tá jeho a Tamlinova zrada v závere predošlej knihy ma síce sklamala, no aj tak bolo cítiť, že Lucien s tým nie je stopercentne stotožnený. A jasné bolo aj to, že hoci má Feyre rád, musí ochraňovať Tamlina - svojho Najvyššieho lorda. Preto som rada, že sa mu dostalo o niečo viac priestoru a že mal možnosť pochopiť Feyrino počínanie.

Trochu viac priestoru dostali aj ostatné postavy a dozvedeli sme sa aj čo-to o ich minulosti. Najradšej som bola za scény s Azrielom, ktorého som si naozaj obľúbila. Spolu s ostatnými členmi Rhysovho najužšieho kruhu - Mori, Amren a Cassienom, toho majú naozaj veľa za sebou a tak je jasné, že aj ich vzťahy budú komplikované. Ako to už pri tejto autorke býva, každej svojej postave sa snaží nájsť osudového partnera a tak na niektorých čitateľov toho môže byť priveľa. Mne to až tak neprekážalo, no mne vadila iná vec. Už som trochu unavená z toho autorkinho motívu, ktorý používa tu a rovnako aj v sérií Trón zo skla. Mám na mysli to, ako sú všetky postavy neskutočne mocné, silné a zúrivé. Každý má za sebou zdrvujúcu minulosť, k niekomu prechováva neskutočnú nenávisť a ide mu o pomstu. Je mi jasné, že žijú v krutom svete plnom vojen a konfliktov, ale to nikto nemohol zažiť normálne detstvo a mladosť bez vytvárania si nepriateľov na život a na smrť? A čo ma najviac štve je, ako sa prebiehajú v tom, kto je najmocnejší a najsmrtonosnejší. V polke scén zo všetkých srší moc a napätie... no mňa to nefascinovalo, skôr unavovalo. Oveľa radšej som mala scény, keď spolu všetci žartovali, podpichovali sa alebo jednoducho spolu úplne normálne trávili čas.

Na scénu sa dostali aj Feyrine sestry, ktoré boli pred tým tak trochu nepodstatné, no to sa zmenilo. Nečakala som, ako sa to bude vyvíjať s Elain, Feyrinou mladšou sestrou, no už v jednotke som predpovedala, že Nesta bude zaujímavá postava, keď dostane viac priestoru. To sa naplnilo, hoci tiež som mala pocit, že z nej robia všetci väčšiu vedu, než by v skutočnosti mali. Vadilo mi, že si o sebe vždy myslela, že je niečo viac, ako v skutočnosti je. To, ako okolo nej všetci chodili po špičkách, pričom ona si do každého dovoľovala, mi trochu liezlo na nervy. Postupne jej ale niektoré veci došli a napokon som bola spokojná s tým, ako sa vyvinula.

Feyre & Rhysand
To, čo sa mi na celej knihe páčilo najviac boli návštevy ostatných dvorov. Niektoré boli rýchle a také zbežné, no úplne ma uchvátila návšteva Dvora úsvitu. Sarah J. Maas má neskutočný talent na opisy a vykresľovanie atmosféry a z Dvoru úsvitu som mala úžasný pocit. Pasáže, ktoré sa tam odohrávali, boli moje najobľúbenejšie z celej knihy, hlavne stretnutie všetkých Najvyšších lordov. Od začiatku som túžila po tom, aby sme dostali možnosť viac spoznať ostatných lordov, ich schopnosti a zvyky. Takže s týmto som veľmi spokojná.

Veľmi sa mi páčilo vyvrcholenie celého konfliktu a že sa nám dostalo naozaj epických bojových scén, ktoré boli opísané tak živo a podrobne, že sa predo mnou všetko odohrávalo ako film. Ako čitateľa ma to udržiavalo v napätí a autorke sa dokonca podarilo vytiahnuť zopár kariet, ktoré som neočakávala a príjemne ma prekvapili.

Tento diel teda hodnotím veľmi pozitívne, do knihy som sa rýchlo začítala a až do konca som bola napätá a zvedavá, ako to dopadne. Počula som, že nasledujúca časť, ktorá je skôr novelou než nejakým poriadnym pokračovaním veľa ľudí sklamala, no ja sa na ňu teším, pretože budem rada, keď sa do tohto sveta budem môcť opäť vrátiť :)

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knižku si môžete zakúpiť TU.

streda 5. júna 2019

RECENZIA: 40 dní pešo do Jeruzalema (Ladislav Zibura)


Originálny názov: 40 dní pěšky do Jeruzaléma (2015)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 286
Vydavateľstvo: Bizbooks
Väzba: pevná

Anotácia: Dvadsaťdvaročný Ladislav Zibura v lete zbalil svoj život do 12 kilogramov, hodil si batoh na chrbát a vydal sa na púť do Jeruzalema. Bez mapy a orientačného zmyslu prešiel pešo 1 400 kilometrov naprieč rozpálenou krajinou Turecka a Izraela, stál pod Múrom nárekov a prežil najväčšie dobrodružstvo svojho života. Jeho cesta je príbehom plným omylov, pozoruhodných stretnutí, pľuzgierov a sparenín. Princ Ládik vám svojím nekorektným láskavým humorom dokáže, že pútnik rozhodne nemusí byť katolík, asketik ani nudný človek.


V poslednom čase ma veľmi začali zaujímať cestopisy a knihy, kde cestovanie hrá dôležitú rolu. Možno je to tým, že ja sama necestujem tak veľa, ako by som chcela a preto obdivujem ľudí, ktorí sa jednoducho zbalia a vyrazia na cesty. To bol prípad aj Ladislava Ziburu, autora tejto knihy, ktorý si jednoducho pobalil batoh a vydal sa len s minimom peňazí a bez mapy do Jeruzalema. A navyše pešo.

O tejto knihe som sa dozvedela od kamarátky, ktorá býva v Česku a tak jej je tento autor veľmi blízky. Ja som si zase nesmierne užívala knihu od slovenského autora Petra Popluhára Kde všade som (ne)zomrel a keďže zo Slovenska je to len na krok k susedom Čechom, povedala som si, že aj táto kniha by sa mi mohla páčiť. A našťastie som sa nemýlila. Podobne ako pri Popluhárovej knihe bol hlavným stavebným prvkom tohto cestopisu humor. Bolo tam množstvo scén pri ktorých som sa usmievala alebo nahlas smiala, autor každú chvíľu trúsil nejaké vtipné a trefné poznámky, ktoré robili celé rozprávanie veľmi príjemným a pútavým.

Kniha je písaná denníkovou formou, delí sa na kapitoly podľa dní, za ktoré autor dosiahol svoj cieľ. Sám spomína, že keďže ide len o trochu upravené zápisky z jeho denníka, nemožno očakávať nejakú zaujímavú zápletku s vyvrcholením ako v románoch. Podľa mňa však zažil toľko zaujímavých a bizarných situácií, že bolo niekedy ťažko uveriť, že ide o realitu a jeho rozprávanie sa ľahko vyrovnalo dobrodružným románom.

Rozprávanie obzvláštňovali aj krátke vsuvky s rôznymi faktami o Turecku a Izreali alebo s vysvetlivkami k niektorým situáciám. Čitateľ sa tak dozvie rôzne zaujímavosti, napríklad kto sú to Kurdi, čo pre moslimov znamená púť do Mekky, ale aj ako sa autor v odľahlých krajoch pripájal na internet, či riešil prolbém so záchodom.

Okrem toho, že pri čítaní takýchto kníh sa človek naučí veľa vecí o cudzích krajinách, naučí sa toho veľa aj o ľuďoch. Úplne najviac zo všetkého sa mi páčilo, ako autor opisoval pohostinnosť a otvorenosť miestnych ľudí. To, že mnohí len tak pozvali cudzinca k sebe domov, aby mu dali napiť, najesť alebo mu dokonca dovolili prespať v ich dome je podľa mňa neuveriteľné. Viete si predstaviť, že keby sa okolo vášho domu motal špinavý cudzinec a že by ste ho bez okolkov privítali u seba doma? Pre turkov to však bola samozrejmosť, jednoducho to majú v povahe. A to je podľa mňa úžasné.
Rovnako ako myšlienka, ktorá ma pri čítaní zaujala a to, že aj keď s niekým nezdieľame spoločný jazyk, aj tak máme niečo spoločné, to, že sme ľudia. Práveže mám pocit, že keď sa s niekým nevieme dohovoriť, stierajú sa všetky rozdiely, sme si bližší a tak nejak si uvedomíme, že v podstate chceme všetci v živote to isté.

Príbeh dopĺňali nádherné ilustrácie od Tomski & Polanski, na ktoré som sa nevedela vynadívať. Celkovo je kniha úžasne spracovaná a aj keď som ju už dočítala, často ju beriem do rúk len aby som si ju prelistovala a ešte raz sa pokochala tými krásnymi obrázkami. Tieto ilustrácie zachytávajú rôzne situácie, do ktorých sa Zibura na svojej ceste dostal, krásy krajín, cez ktoré prechádzal, ich kultúru ale aj rôzne detaily a drobnosti, ktorými si na svojej ceste krátil čas. Sú jednoducho dokonalé a už ma to donútilo vyhľadať si aj ďalšiu tvorbu od autorov a mám veľké nutkanie kúpiť si nejakú ďalšiu knihu, ktorej obálku vytvárali, pretože jednoducho nedokážem odolať 😅

Okrem tohto "peškopisu", ako ho autor sám nazýva, napísal ešte ďalšie dva, ktoré zachytávajú cestu do Arménska, Gruzínska, Nepálu a Číny. Tie sú zatiaľ len v Češtine, no veľmi si ich chcem prečítať, takže ak vyjdú v preklade, budem neskutočne šťastná a ak nie, nič sa nedeje, pretože si ich určite prečítam aj tak 😁

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.

pondelok 27. mája 2019

RECENZIA: Nikdekoľvek (Neil Gaiman)



Originálny názov: Neverwhere (1996)
Dátum vydania u nás: 2019
Počet strán: 352
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Pod ulicami Londýna sa rozprestiera svet, o ktorom väčšina z nás nikdy nepočula. Je to svet príšer, svätcov, vrahov a anjelov, rytierov v lesklej zbroji aj bledých diev v čiernom zamate. Svet tých, ktorí doň prepadli štrbinami z nášho, horného sveta.
Richard Mayhew žil ako celkom obyčajný človek, až kým nezachránil dievča, čo sa pred ním zrazu objavilo zranené na ulici. Ani sa nenazdal a ocitol sa vo svete, o akom sa mu nesnívalo v najhorších – a ani najlepších – snoch.



Neil Gaiman sa pre mňa pomaly stáva autorom, ktorého diela môžem brať ako záruku kvality. Prvá kniha, ktorú som od neho čítala, bola Oceán na konci ulice, zvláštna zmes rozprávky a magického realizmu. Potom som nevedela odolať Severskej mytológií, ktorá bola jednoducho skvelá. Na Nikdekoľvek som sa teda naozaj tešila, pretože fantasy mi je úplne najbližšie.

Nikdekoľvek je krásna kniha (pozrite sa na tú prenádhernú obálku), ktorá ukrýva zaujímavý a magický príbeh. Hlavným protagonistom je dvadsiatnik Richard Mayhew, ktorého život už ani nemôže byť obyčajnejší. Presťahuje sa do Londýna, kde sa mu podarí zohnať byt, prácu a napokon aj snúbenicu. To najvzrušujúcejšie, čo za celý týždeň zažije je maximálne to, že nestihne do práce metro alebo si nechytí taxík. A práve on sa zhodou náhod (aj keď náhody neexistujú 😉) ocitne v tom najneobyčajnejšom a najchaotickejšom mieste na svete.
Richard nebol ani po povahovej stránke nijako výnimočný - bol celkom vtipný a milý, no nie veľmi odvážny alebo udatný. A možno práve preto sa mi na hlavnú postavu tak hodil. Nebol to taký ten nasilu hrdina, ktorý sa ocitne v novom magickom svete a zrazu tam preberá velenie a chce spasiť svet. Richard nechcel nič iné, než ísť domov. To sa však ukázalo ako takmer nesplniteľné želanie.
zdroj
Neviem, či to niekedy robíte aj vy, no ja si rada nahováram, že keby sa tu teraz zjavila nejaká postava z fantasy knihy a vtiahla ma do svojho sveta, bola by som nadšená. Nikdekoľvek ma však donútilo skutočne sa nad tým zamyslieť. Aké to musí byť, keď ste zrazu odrezaní od svojej rodiny a kamarátov a celého svojho života? Predstavte si, že sa ocitnete na úplne neznámom mieste, kde si nemôžete byť ničím istí a kde tak celkom nezapadáte. Asi to nebude také ideálne ako si často krát pri čítaní predstavujeme. Myslím, že Richard má niečo takéto reprezentovať.

Do tajného a skrytého magického sveta Richarda zatiahlo dievča menom Dvierka (nebudem sa pristavovať pri tom, ako veľmi bojujem s menami preloženými do slovenčiny, ale chápem, že niekedy to inak nejde). Kvôli tomu, že jej pomôže, sa Richard zrazu ocitá až po uši v problémoch a je zatiahnutý do Dolného Londýna, ktorý sa rozprestiera pod tým obyčajným. A verte mi, bolo to neskutočne fascinujúce miesto. Je to spleť rôznych starých tunelov, opustených staníc metra, pivničných priestorov nemocníc a domov, kanálov... A všade žijú obyčajní ľudia, ktorí už nepatria do Londýna hore, ľudia so zaujímavými schopnosťami a aj bytosti, ktoré sa na ľudí možno podobajú, no nie sú nimi.
Nebudem klamať, zo začiatku nebolo jednoduché sa v postavách vyznať. Bolo ťažké pochopiť ich minulosť, vzťahy a ciele. Mala som v tom trochu chaos a viem si predstaviť, že by bola kniha o niečo dlhšia a mali sme tak možnosť nahliadnuť trochu viac do ich minulosti a čo-to sa o nich dozvedieť.

Aj hlavná dejová linka bola načrtnutá len tak hmlisto. Bolo jasné, že Dvierka a jej spoločníci majú akýsi cieľ, misiu, a Richard nemal inú možnosť, než sa ich držať a dúfať, že to prežije. Vydáva sa tak s nimi na výpravu po Dolnom Londýne, prepletajú sa rôznymi zvláštnymi miestami a stretávajú ich čudných obyvateľov. Veľmi sa mi páčila atmosféra celého príbehu, taká zvláštna, trochu bláznivá a nelogická. V Dolnom Londýne platili čudné pravidlá, ktoré vlastne nedávali zmysel, no všetci ich brali ako samozrejmosť. Páčili sa mi aj rôzne odkazy na mýty, legendy alebo históriu. Rovnako fascinujúce boli aj niektoré miesta, ktorých názvy vypovedali o ich charaktere. Tu sa ukazuje aj zvláštne prepojenie s Horným Londýnom - žiadny obyčajný človek sa nezamyslel nad tým, prečo sa niektoré stanice metra volajú tak, ako sa volajú. Keby sa ocitli v Dolnom Londýne, hneď by pochopili.

zdroj
Ďalší aspekt fungovania Dolného Londýna, ktorý ma naozaj zaujal, bol systém platenia. Nenašli by ste tam nijaké mince ani bankovky, hoci každú chvíľu sa tam usporadúvajú trhy, kde človek zoženie naozaj všetko. Namiesto toho tam funguje výmenný obchod, buď tovar za tovar, alebo aj za oveľa zaujímavejšie a netradičnejšie platidlá ako informácie, služby a dlžoby. Ľudia si tam ctia sľuby a vyrovnávanie dlhom je pre nich smrteľne dôležité.

Vždy ma zaujíma, ako je možné, že si nikto z obyčajných ľudí nikdy nevšimne nič zvláštne, čo sa naokolo deje. Tu však tiež fungovali čary a triky, ktoré "smrteľníkov" odpútavajú od magických vecí v snahe držať ich od magického sveta čo najďalej. To je vo fantasy veľmi časté, v Percym Jacksonovi je to napríklad hmla, ktorá zastiera obyčajným zrak a čarovné veci mení na niečo, čo sa zdá obyčajné a neškodné. V Nástrojoch smrteľníkov sú to zase maskovacie runy a čary, ktoré celý magický svet ukrývajú. Atď. atď. Niekedy mi to príde až také nefér, veď čo ak chce niekto obyčajný len zažiť niečo čarovné? Keď si to však predstavím v skutočnosti, vždy keď vidíme niečo divné, snažíme sa to racionálne odôvodniť. Taká je asi ľudská povaha.

Každopádne, Nikdekoľvek je neskutočne zaujímavou a magickou knihou s nenapodobiteľnou atmosférou. Tá vyvažuje dejovú linku, ktorá nie je až taká prevratná a domotaná ako v iných fantasy knihách, no rozhodne má čo ponúknuť. Neil Gaiman si za svoju obrovskú predstavivosť a fantáziu naozaj zaslúži všetky tie ocenenia a ja už sa nemôžem dočkať kedy sa vrhnem na ďalšie jeho knihy.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knižku si môžete zakúpiť TU.

streda 15. mája 2019

RECENZIA: Toto je celá pravda (Lygia Day Peñaflor)

Originálny názov: All of This Is True (2018)
Dátum vydania u nás: 2019
Počet strán: 392
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: brožovaná

Anotácia: Miri miluje knihu „Spodný prúd“, ako by to bol živý človek. Soleil sníva o tom, že sa sama raz stane spisovateľkou. Keď sa skamaráti s Fatimou, neverí vlastným očiam a ušiam. A keď sa k nim pridá aj Jonah, už na svete nie je nič, čo by si priala viac. Penny je viac než len materialistická party girl, za ktorú ju považuje celá škola. Fatime sa zdôverí so všetkými tajomstvami, aby dokázala pravý opak! Kto z nich však pred ostatnými skrýva najviac? A keď sa nová kniha Fatimy Ro šplhá na vrchol rebríčkov predajnosti, kto bude platiť za prešľapy všetkých? Miri, Soleil, Peny a Jonah sa stretnú so svojou najobľúbenejšou spisovateľkou a stanú sa z nich nerozluční priatelia. Teda aspoň do chvíle, než sa ich najtajnejšie tajomstvá a sny zjavia v najnovšom románe Fatimy Ro. A to má katastrofálne následky!

Táto kniha ma zaujala na prvý pohľad a to obálkou aj námetom. Nie som veľkým fanúšikom obálok s fotkami tváre, ale táto si hneď získala moju pozornosť. Možno je to tými farbami, ktoré mi pripomínajú také tie neónové nápisy v noci v meste, alebo tým výrazným fontom, sama neviem. A to ste ešte nevideli tú oriezku... tá to zaklincovala 😄
Rovnako je veľmi zaujímavý a pútavý námet knihy. Skupina fanúšikov istej knihy sa zoznámi s jej autorkou, stanú sa priateľmi a to zmení celý ich život. No nebolo by to úžasné? Nie len sa stretnúť so svojim obľúbeným autorom, ale spoznať ho, stretávať sa s ním a rozprávať o všetkom možnom? Pre mňa by to bol splnený sen - nahliadnuť do mysle človeka, ktorého obdivujem a ktorý dokáže vytvoriť niečo tak nádherné, knihu.
zdroj
Rovnako to cítia aj Miri, Soleil, Penny a Jonah. Niekto síce viac a niekto menej - je veľa druhov fanúšikov. Miri je takmer posadnutá, Soleil nadšená, Jonah zvedavý a Penny je len rada, že má niečo, pre čo sa môže nadchnúť. No všetci sa cítia výnimočne, keď sa spoznajú s Fatimou, úspešnou autorkou knihy Spodný prúd. Ten sa stane totálnou senzáciou a oni štyria sa ocitnú priamo v centre diania. Založia čitateľský klub kde dopodrobna rozoberajú svoje obľúbené pasáže z knihy, organizujú skupinové čítania a vyhrievajú sa v sláve toho, že sa s Fatimou poznajú osobne. No nič nie je také dokonalé, ako sa na prvý pohľad zdá a veci zrazu naberú veľmi rýchly spád, keď zistia, že Fatima ich využívala ako predlohy svojho nového románu.

Príbeh je rozprávaný retrospektívne, teda v čase už po udalostiach, ktoré všetko zmenili. Kniha sa číta veľmi rýchlo a jednoducho, najmä vďaka netradičnej forme. Nájdeme tu prepisy z rôznych interview, denníkové zápisky, úryvky z knihy, esemesky a chatové správy. Vďaka tomu sa stránky otáčajú akoby samé a príbeh letí dopredu. Potešilo ma, že žiadna z foriem alebo z postáv sa mi neznepáčila. Páčil sa mi pohľad každej jednej postavy a nikto mi neliezol na nervy (čo je pri mne úspech 😅). Najlepší bol ten motív, v duchu ktorého sa niesol celý tento príbeh, že každá minca má dve strany a nič nie je čiernobiele. Každá postava videla udalosti v inom svetle a aj ich inak podávala. Na reálnosti pridalo to, že každá mala inú osobnosť a všetko prežívala po svojom.
Napriek tomu som si však k nikomu nedokázala vytvoriť nejaký vzťah. Nebola tam žiadna postava, ktorá by ma uchvátila a hltala jej scény, no ani žiadna, ktorá by mi vadila a ja by som mala nutkanie jej pasáže preskakovať. Keby som k nim nejaký vzťah mala, asi by ma celý ten dej zasiahol o niečo viac, no takto mi nevadili všetky tie negatívne udalosti, ktoré postavy postihli. Len som bola jednoducho zvedavá, ako to bude pokračovať a ako sa to napokon vyvinie.

Dej nie je až taký zložitý, ale keď sa nad tým človek zamyslí, je to poriadny mindf*ck 😂 Spisovateľka (Lygia Day Peñaflor), píše o spisovateľke (Fatima Ro), ktorá píše o spisovateľke (už si nepamätám jej meno). Asi sa v tom netreba veľmi špŕtať, lebo z toho môže rozbolieť hlava. No je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa všetky tieto línie striedajú a miešajú a rozmýšľať, čo sa skutočne odohralo a čo je len predmetom knihy, ktorú napísala Fatima (vidíte aké je to mätúce? 😂).

Jediná vec, ktorá mi pri čítaní trochu prekážala bolo to, že som často narážala na chyby v texte. Niekde chýbalo písmenko, niekde sa opakovali slová... Ešte že nie som príliš veľký detailista a nič mi nebránilo ignorovať to a čítať ďalej. Ale viem si predstaviť, že by to niekoho mohlo privádzať do šialenstva.

Zápletka bola naozaj zaujímavá, no viac-menej predvídateľná. Bolo mi jasné, čo je tou veľkou záhadou, no na počudovanie mi to neprekážalo a ja som len bola zvedavá kedy a ako to celé praskne. Záver som však nečakala celkom takýto, takže aspoň to ma dokázalo prekvapiť. Znova sa však dostávame k tomu, že keby som mala k postavám nejaký väčší vzťah, bola by som šokovaná a prežívala to oveľa intenzívnejšie.

Toto je celá pravda je podľa mňa veľmi zaujímavá kniha, ktorá vás vtiahne do deja a nezastavíte sa, kým ju neprečítate. Ak ste skôr fanúšikmi príbehov založených na psychológií postáv než na nejakých veľkých epických scénach, toto je presne niečo pre vás. A ak aj nie, myslím, že nič nestratíte, keď si ju prečítate :)

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knižku si môžete zakúpiť TU.