štvrtok 6. septembra 2018

RECENZIA: Zachráňte Amelie (Cathy Gohlke)

Originálny názov: Saving Amelie (2014)
Dátum vydania u nás: 2017
Počet strán: 397
Vydavateľstvo: i527.net
Väzba: pevná

Anotácia: Rachel Kramerová dostane počas pobytu v Nemecku záhadný list s prosbou od dávnej priateľky. Kristine, manželka dôstojníka SS Gerhardta Schlicka, si uvedomuje meniacu sa situáciu v spoločnosti a obáva sa, že manžel považuje ich dcérku Amelie, ktorá je od narodenia hluchá, za škvrnu na svojom árijskom rodokmeni.
Rachel, ktorej Schlick kedysi dvoril, vie, že je nebezpečný rovnako ako hákové kríže, ktoré visia na berlínskych budovách ako čierne pavúky. Má podozrenie, že jej otec, popredný odborník v eugenike, vie o Hitlerových plánoch s ľuďmi, ako je Amelie, ktorých režim považuje za nehodných života. Keď sa odváži preskúmať jeho tajné dokumenty, odhalí aj šokujúce tajomstvá o vlastnej minulosti a rodine, ktorú nikdy nepoznala.
Rachel, ktorú si SS vezme na mušku, sa obráti o pomoc k Jasonovi Youngovi, ambicióznemu americkému novinárovi a pochybnému spojencovi, ktorý jej a Amelie pomôže utiecť z mesta vďaka kontaktom v odboji. Všetci traja sa ukryjú v bavorskom mestečku Oberammergau, známom svojimi pašiovými hrami, kde Jason a Rachel riskujú životy – a pozývajú k tomu aj iných –, aby zachránili neznámych ľudí, ktorých si tak veľmi obľúbili.

Téma druhej svetovej vojny je ešte aj v dnešných dňoch aktuálna a mnohí spisovatelia sa snažia cez svoje knihy šíriť posolstvo, ktoré kvôli týmto strašným časom vzniklo. Americká spiosvateľka Cathy Gohlke sa vo svojej tvorbe zameriava na rôzne skutočné príbehy ľudí, ktoré prostredníctvom svojich románov dokáže podať tak, že čitateľa chytia za srdce a prinútia ho zamyslieť sa. Kniha Zachráňte Amelie je srdcervúcou výpoveďou toho, čo sa dialo v Nemecku a mnohých iných štátoch pod vládou fanatického Adolfa Hitlera, ako jeho činy odsúdili na smrť milióny ľudí a ako toto šialenstvo vlastne začalo.

Napriek tomu, akú ťažkú tému tento román spracúva, príbeh sa číta veľmi rýchlo a ľahko, za čo môže autorkin skvelý štýl, ktorý vás donúti prevracať stránky jednu za druhou. Na dynamike pridalo aj striedanie rôznych pohľadov, ktoré prispelo k tomu, že sme mali možnosť sledovať príbeh z rôznych strán. Napríklad priamo od jednej z hlavných postáv Rachel Kramerovej, vychovanej ako dcéra váženého doktora spolupracujúceho s nacistickými výskumníkmi. Tá sa v priebehu celej knihy zmenila úplne najviac. Zo ženy, ktorá verila každému slovu svojho otca, ktorá mala od malička všetkého dostatok a patrila do šťastnej skupiny ľudí, ktorých nacisti považovali za "dokonalú rasu nadľudí" sa postupne stávala odvážna rebelka, ktorej sa otvorili oči a rozhodla sa bojovať proti tejto šialenej ideológií.
Veľmi jej k tomu dopomohol americký novinár Jason Young, asi moja najobľúbenejšia postava z celej knihy. Jason ako zahraničný korešpondent cestoval po Nemecku a podával správy, čo sa aktuálne na verejnosti deje. Kvôli prísnej cenzúre, ktorá sa začala po krajine rozmáhať samozrejme nemohol práve kriticky písať o všetkom, čo sa dialo, no on vždy našiel spôsob ako so správnou dávkou irónie upozorniť na šialenstvá, ktoré sa diali všetkým pod nosom. Ako novinár mal navyše veľmi cenné postavenie- mohol takmer bez problémov cestovať po krajine, spoznávať mnoho užitočných ľudí a hlavne pomáhať tým, ktorí to potrebovali. To, s akým zápalom no pri tom eleganciou prenikol do odboja vďaka ktorému mohol pomáhať rôznym ľuďom prenasledovaným režimom, si ma úplne získal.
Amelie, okolo ktorej sa príbeh vlastne točil, zosobňovala všetky nevinné obete tej doby, ktoré sa neprevinili ničím, okrem svojho pôvodu alebo fyzických nedokonalostí, ktoré nacisti vyhlásili za nehodné života. Štvoročné dievčatko, ktoré nikomu nikdy neublížilo, ktoré ešte ani nemalo možnosť zažiť život, bolo odsúdené na smrť za niečo, čo nikdy nemohlo. A rovnako tak každé iné dieťa, každý muž a žena, či už Židia, ktorí boli obeťami holokaustu alebo ľudia ako Amelie, síce narodení v "správnej" rodine a národnosti, no fyzicky nedokonalí.
Príbeh sa zameral aj na ľudí z alpskej dedinky Oberammergau, preslávenej svojimi pašiovými hrami. Tu autorka poukázala na ďalší aspekt vzmáhajúcej sa Hitlerovej moci a to obmedzovanie kresťanov, ktorí síce boli uznávaní ako tí lepší od Židov, no museli prijať kult osobnosti Hitlera, ktorý mal byť ako jediný oslavovaný a uznávaný ako Najvyšší.
Obyvateľkou tejto dedinky bola aj Lea Hartmanová, žena ktorá nemohla mať to, po čom najviac túžila- deti. Jej manžela Friedricha odviedli na vojnu a tak toto bremeno znášala sama v prítomnosti svojej Omy- starej mamy. Jej osud sa pevne prepletie s Racheliným, keď obe zistia, čo majú vlastne spoločné, no zároveň aké sú si odlišné.

Tento román do hĺbky rozoberá ideológiu, ktorá to všetko vlastne začala; skutočnú Hitlerovu politiku a priebeh vojny; zachytáva ako sa pomaly menila spoločnosť, čo vojna znamenala pre obyvateľov Nemecka a bežných ľudí, ktorí sa museli chtiac-nechtiac podrobiť novým nariadeniam; cenzúru a neslobodu a neschopnosť obyčajných ľudí s tým niečo robiť- to všetko cez osudy rôznych odlišných ľudí, ktorí ale mali niečo spoločné... nádej. Nádej v lepšiu budúcnosť, v odpustenie a v pokoj. Každý ju síce hľadal prostredníctvom niečoho iného, buď modlitieb a Boha, pomáhaním prenasledovaným alebo len snahou ochrániť svojich najbližších, no všetci boli vďaka tomu vlastne rovnakí.
Autorke sa podarilo dokonale zachytiť atmosféru strachu, ktorú všetci tí ľudia vtedy pociťovali, tú neistotu, napätie a nekončiace obavy. Vojna a vláda nacistov sa dotkla každého, najtragickejšie samozrajme Židov a všetkých prenasledovaných ľudí, no aj obyčajných obyvateľov, ktorí často trpeli hladom, nemohli verejne hlásať svoj názor, nemohli len tak cestovať alebo opúšťať krajinu, čítať zahraničné noviny alebo počúvať zahraničné rozhlasové stanice, museli dodržiavať večerný zákaz vychádzania a vo všetkom vyhovieť členom SS a gestapa... neviem si predstaviť, aký to musí byť pocit byť uväznený vo vlastnej krajine, ktorá sa zmenila na nepoznanie.

Táto kniha je plná krásnych myšlienok, opisuje činy obrovskej odvahy a lásky, všetko inšpirované skutočnými príbehmi, čo jej dodáva na neskutočnom čare. Mal by si ju prečítať úplne každý, pretože si myslím, že každý človek v nej nájde niečo, čo ho donúti zamyslieť sa nad životom, svetom v ktorom žije a hodnotami, ktoré by sme si mali osvojiť. A myslím si, že presne toto by mala každá dobrá kniha ponúknuť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu i527.net
Knihu si môžete zakúpiť TU :)
https://www.i527.net/kniha/zachrante-amelie/

streda 29. augusta 2018

RECENZIA: Apolónov pád #2- Utajené orákulum (Rick Riordan)

Originálny názov: Trials of Apollo- The Dark Prophecy (2017)
Dátum vydania u nás: 2018
Počet strán: 400
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Apolónove utrpenie sa nekončí!
Všemocný boh slnka, svetla, liečiteľstva, umenia, lukostreľby, poézie, tanca a proroctiev naďalej trčí v koži smrteľníka Lestera Papadopoulosa. Z jeho nadprirodzených schopností mu nezostala ani jediné a telo nemotorného tínedžera, v ktorom sa ocitol, je len na zlosť. Diove odpustenie a svoje iesto na Olympe však získa späť, iba ak nájde straoveké zdroje proroctiev a oslobodí ich. Našťastie na to nie je sám- po boku má starého známeho Lea Valdeza, jeho draka Festusa a bývalú nymfu Kalypsó. Cesta za ďalším orákulom vedie na Stredozápad. Tam Lester objaví veci, o ktorých ako Apolón nemal ani potuchy!

Druhá časť mi, rovnako ako prvá, potvrdila niekoľko vecí a to, že Rick je geniálny spisovateľ, od ktorého by som si prečítala vyslovene čokoľvek; že vybrať Apolóna ako hlavnú postavu a rozprávača bol naozaj veľmi dobrý nápad a že Percy Jackson a všetky nadväzujúce série budú navždy mojou srdcovkou.
(odpustite takéto nadšené srdcervúce úvody, ale ja si nemôžem pomôcť.)
Kalypsó a Leo
Príbeh začína šesť týždňov po udalostiach v predošlej časti. Apolón cestuje v spoločnosti dvoch spoločníkov, ktorí sa zjavili na konci predošlej knihy- Lea Valdeza a Kalypsó. Vážne, Rick ma nemohol viac potešiť. Leo je úžasná postava, ktorá mi počas celého čítania Bohov Olympu všetko spríjemňovala. Páči sa mi, aký je vtipný a šikovný a celkovo jeho povaha mi hrozne sadla. Preto mi vždy bolo strašne ľúto, že on ako jediný zo sedmičky polobohov, ktorí ako hlavní hrdinovia bojovali proti Gai, nemal s nikým svoj "šťastný koniec." A tak keď sa na scéne objavila Kalypsó, nemohla som byť radšej. Kalypsó bola jednou z mojich obľúbených postáv už v pôvodnej Percy Jackson sérií, hoci sa v príbehu nevyskytovala veľmi dlho. Tak trochu som v kútiku duše jej a Percymu držala palce... aj keď mal Annabeth. Neviem, vždy som rozmýšľala, aké by to bolo, keby sa po ňu vrátil, keby sa po ňu NIEKTO vrátil... A zrazu sa to stalo s Leom a ja som konečne mala pokoj na duši. Takže Caleo je jednoznačne jeden z mojich obľúbených párov ❤️.

Ako som už spomínala, to, že rozprávačom tejto série je Apolón, bol neskutočne dobrý výber. Je to niečo úplne iné, pretože hoci je aj on teraz smrteľník a už nemá všetky svoje božské vlastnosti, stále je to boh, ktorý prežil už tisícročia a za svoj život stretol stovky ľudí, oblúd a iných bohov o ktorých by mohol kadečo rozprávať. A presne to sa mi na knihe páčilo zo všetkého najviac. Príbehy, ktoré my poznáme ako mýty, opisoval z pohľadu zainteresovaného. Dokonca aj nepriateľ s ktorým sa musel v tejto časti vysporiadať, bol preňho kedysi známy, dokonca priateľ. Nera s ktorým bojoval v predošlej časti, si pamätal ako zlého a surového vládcu, ktorý len ničil a tyranizoval. Tentoraz sa však stretáva s niekým, kto bol kedysi milý a zábavný mladý muž, s ktorým má spoločnú históriu. Sledoval jeho bezstarostnú mladosť, no aj jeho postupnú premenu na mocného a krutého vládcu a na človeka, akým je dnes.
Apolón a Kalypsó
Rovnako stretol aj niektorých ľudí, ktorí sa k nemu v minulosti modlili a on ich prosby nevypočul a teraz videl, aké katastrofálne následky to pre nich malo. Vidno, že Apolón pomaly začína chápať, že napohľad bezvýznamní smrteľníci majú tiež svoje miesto vo svete (dokonca by on sám bez nich bol častokrát stratený) a že jeho činy, na ktoré už dávno zabudol, ovplyvňujú ľudí aj o stovky rokov neskôr. Hoci nebol dokonalým bohom a častokrát bol k ľuďom neohľaduplný, nemožno povedať, že by bol úplne ľahostajný. Raz spomenie, že už za starých ntických čias nenávidel otroctvo a mnohým otrokom pomohol.

Tým, že sa Apolónove vnímanie pomaly mení a on je oveľa ľudskejší, v mnohých situáciách mi ho bolo fakt ľúto. Veľa postáv bolo naňho fakt hnusných, akoby bolo všetko jeho vina a nemali ani kúsok rešpektu. Chápem, že to tak bolo naschvál, že mu to má dať vlastne lekciu a pomáha to tomu, že sa čoraz viac pozerá na veci ako človek, no aj tak. Zozačiatku naňho bola hnusná aj Kalypsó, ktorá mu vyčítala jej osud, keď na niekoľko tisícročí uviazla sama na ostrove a keby ju nezachránil Leo, možno by tam bola doteraz. Vyhostili ju tam bohovia a Apolón medzi nimi. Postupne sa však medzi nimi tvorilo akési puto a ich vzťah sa mi fakt páčil. Majú toho dosť spoločného, pretože obaja sú nesmrteľné byosti, ktoré o tú svoju nesmrteľnosť prišli. A ukázalo sa, že sú dobrý tím, aj keby to nikdy nepriznali.

Jednu vec som sa v smrteľnom živote naučil: úvahy o smrti sú omnoho zábavnejšie, keď ide o smrť niekoho iného."

Meg McCaffrey
Celá kniha bola nabitá akciou, pretože Apolóna, Lea a Kalypsó prenasledovali a lovili mnohí nepriatelia a obludy, ktorí sa im snažili prekaziť ich výpravu. Nikdy nemali úplne kľud, aj keď v Indianapolise našli jedno miesto, kde mohli v relatívnom bezpečí prebývať. Všetko nabralo na obrátkach, keď sa vrátila aj Meg, Apolónova spoločníčka, ktorá ho však na konci predošlého dielu viac-menej zradila. Apolón ju však má čím ďalej tým radšej a vlastne ani nemajú na výber- musia spolu prekonať niekoľko prekážok, ktoré majú dané od samého orákula v proroctve. Som rada, že sa Meg vrátila, pretože som si ju konečne trochu viac obľúbila, aj keď nepatrí medzi mojich úplných favoritov.
V príbehu sa objavili aj ďalšie známe postavy, dokonca jedna úúúplne nakonci, z ktorej som maximálne happy!

Keďže je Apolón bohom hudby, samozrejme nechýbala kopa poznámok a narážok na rôznych spevákov či kapely. Dal by sa z toho zostaviť celý playlist a občas som si aj niečo pustila alebo vyhľadala o čom vlastne hovorí. Milujem, ako to spája reálny svet s bohmi. Apolón napríklad tvrdil, že on bol nedopatrením dôvod, prečo sa rozpadli Beatles alebo že niektoré najikonickejšie koncerty boli úspešné kvôli tomu, že kapely celý čas prevádzal na basgitare. Celý tento svet mi tak príde veľmi  uveriteľný a vôbec by mi nevadilo, keby som zistila, že je to vlastne pravda 😂.
Rovnako ma bavilo spojenie s inými kultúrami a božstvami- Apolón spomínal nejakého indického boha s ktorým sa vozil na slonoch, alebo sa zoznámil s jedným polobohom, ktorý bol vlastne potomkom afrického boha.
Apolón je aj bohom poézie a umenia a to bolo vidieť aj v štýle jeho rozprávania. Všímal si mnohé drobnosti, ktoré by iným ľuďom možno ušli a vedel ich pekne poeticky opisovať. (V tomto patrí poklona hlavne autorovi- že vie rozprávačov odlíšiť a človek tak nemá pocit, že stále číta dookola to isté).

„Jeho oči, tiež tíkovo hnedé, boli prenikavé a zlostné- krásne tak, ako môžu byť iba nebezpečné veci."

Na záver už len poviem, že táto kniha, rovnako ako všetky ostatné od Ricka, fakt stojí za to. Je plná akcie, skvelých postáv a odohráva sa v úžasnom svete, ktorý vás jednoducho očarí, verte mi. Ak vás odrádza, že neviete nič o gréckej mytológií, tak je to absolútne bezpredmetné, pretože Rick vie všetko pekne od základov vysvetliť a vy sa ani nenazdáte a zrazu v tom budete profíci.
Je to jednoducho neskutočný zážitok, ktorý odporúčam každému :)

nedeľa 26. augusta 2018

RECENZIA: Apolónov pád #1- Utajené orákulum (Rick Riordan)

Originálny názov: Trials of Apollo- The Hidden Oracle (2016)
Dátum vydania u nás: 2017
Počet strán: 360
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Ako najlepšie potrestať boha? Tým, že z neho urobíte smrteľníka!
Presne tak dopadol Apolón, patrón svetla, slnka, liečiteľstva, umenia, lukostreľby, poézie, tanca a tiež proroctva. LUP! - a z viac ako štyri a pol tisíc rokov starého boha je šestnásťročný chlapec. Namiesto luxusu a nádhery na hore Olymp sa váľa v smradľavom newyorskom kontajneri. Bez božských schopností sa v obyčajnom svete ťažko prežíva, zvlásť keď je veľa tých, ktorí by sa ho radi zbavili úplne. Ak chce z tejto kaše vyviaznuť so zdravou kožou a dostať sa späť medzi bohov, musí presvedčiť Dia a získať jeho stratenú priazeň. Existuje len jediné miesto, kde môže hľadať pomoc: základňa moderných polobohov známa ako Tábor polokrvných!

Už keď táto kniha vyšla v angličtine pred dvoma rokmi, vedela som, že si ju musím prečítať a že ju budem milovať. Po Bohoch Olympu sa mi ťažko opúšťal svet Percyho Jacksona, pretože je to jedna z mojich najobľúbenejších sérií vôbec a aj keď už bol von Magnus Chase, dúfala som, že Rick napíše ešte niečo ďalšie a polobohovia sa vrátia. Neviete si ani predstaviť, aká bola moja radosť, keď som zistila, že sa chytá ďalšia pentalógia (!!!), ktorej hlavnou postavou bude sám boh Apolón. Je to jeden z mojich obľúbených bohov gréckej mytológie. V Rickovom svete je síce chorobne namyslený a samoľúby, ale to mi absolútne nevadí. Vždy sa mi páčili všetky jeho schopnosti, ktoré po ňom dedia aj jeho polobožské deti, aj keď mne až také blízke nie sú. Lekárov sa bojím, strieľať z luku tiež neviem a ani nehrám na nijaký hudobný nástroj... ale keby som nebola sama sebou a mohla si vybrať božského rodiča, bol by to Apolón. (Ale v skutočnosti sa hrdo hlásim ako dieťa Hypnosa. Spánok je moja druhé meno 😅).
Takže prvý diel som si prečítala takmer hneď po tom, ako vyšiel a hoci teraz už z angličtinou nemám nejak extra problém, vtedy mi sem-tam nejaké frázy nedávali zmysel a pár vecí som kvôli tomu nezachytila. Preto keď už vyšiel v slovenčine aj druhý diel, rohodla som sa začať čítať od začiatku... a bolo to rovako skvelé ako prvýkrát! (ešte aj o niečo lepšie, keďže som konečne rozumela všetkému)

Percy
Utajené orákulum je skvelým návratom do sveta Percyho Jacksona. Hlavný hrdina Apolón sa zrazu ocitne v koži smrteľníka ako trest od jeho otca Dia a zrazu netuší, čo so sebou. Zo začiatku to zvláda so svojou typickou panovačnosťou, no tá ho postupne opúšťa, hlavne keď zistí, že stratil všetky svoje schopnosti a božskú krásu a musí sa spoľahnúť na pomoc ostatných, keďže sám je zrazu celkom bezmocný.
Ako to už pri Rickových knihách býva, aj v tejto nám predkladá typickú šamblónu- stratený hrdina,
odsúdeny na naplnenie proroctva, ktoré sa zdá byť smrteľne nebezpečné a výprava na jeho naplnenie nemožná. Viem, že niektorí čitatelia sa na to sťažovali, ale mne to naozaj neprekážalo. Hlavne preto, že som sa tak akoby vrátila do čias, keď som čítala Percyho, kedy bolo pre mňa všetko nové a pripomenulo mi to, ako som sa do gréckej mytológie a Rickovho sveta pomaly zamilovala.

Naisto som vedel jedinú vec: môj trest je nespravodlivý. Zeus potreboval zvaliť vinu na niekoho, a koho iného si vybrať, než toho najkrajšieho, najnadanejšieho a najobľúbenejšieho boha zo všetkých: mňa."


Apolón sa na svojej ceste ocitá na rôznych známych miestach a aj stretáva kopu postáv, ktoré vystupovali v predošlých sériách. Najviac ma, samozrejme, potešila prítomnosť samotného Percyho. Viem, že on si už zažil svoje a Rick mu chce dať konečne pokoj a tak sa tentoraz nedostal do centra diania. No bola som rada, že aj tak trochu priložil ruku k dielu a zapojil sa do pá bitiek.
Okrem Percyho som jasala aj z prítomnosti Nica, mojej druhej obľúbenej postavy a potešili ma aj Will, Rachel a Cheirón... a ešte nejaké ďalšie známe postavy, ktoré ostatní aspoň spomenuli a tak sme sa dozvedeli, čo sa s nimi po udalostiach v Bohoch Olympu stalo.
No Rick je skvelý vo vytváraní sympatických a úžasných postáv a tak som si obľúbila aj kopu nových- Meg, Harleyho, Kaylu, Austina...
Na scéne sa objavil aj nový zloduch, rovnako pôsobivý ako Konos alebo Gaia. A rovnako kopa nových oblúd, starodávnych hrdinov a bohov... A o to zaujímavejšie to bolo, keď sme sa o nich dozvedali z pohľadu Apolóna a nie hrdinov. Ten samozrejme niekedy kopu vecí prikrášľoval, aby z toho vyšiel najlepšie, ale bolo fascinujúce sledovať, ako stál na začiatku zrodu rôznych legiend.
V tomto Ricka veľmi obdivujem. Že dokáže takouto formou človeka niečo naučiť a on si pri tom ani neuvedomí, koľko nových informácií získal. Keď som s Percym začínala, nevedela som o gréckej mytológií ani ň. Možno som vedela kto je Zeus, Hádes a Poseidon a že existoval nejaký Hercules. Po niekoľkých Rickových knihách som si už schopná s nikym vymeniť nejaké tie vedomosti.

Apolón bol ako rozprávač skvelý. Rickove knihy sú preslávené aj jeho skvelým humorom a aj pri tejto knihe som sa často popri čítaní rehotala. Keďže bohovia sú celkovo dosť samoľúbi a myslia si, že sa všetko točí okolo nich, viete si predstaviť, aký je Apolón, ktorý sa v tom doslova vyžíva. Sledovať ho ako sa zmieruje so svojou situáciou bolo samo o sebe zábavné a navyše všetky tie trapasy, ktoré ho celý čas sprevádzali... fakt super. Aj keď starší čitateľ sa samozrejme musí trochu odosobniť, sú to predsa len knihy písané hlavne pre mladších čitateľov, takže nejaký extra sofistikovaný humor tam nenájdete... no mne to absolútne vyhovuje.
Okrem toho sa mi veľmi páčil aj postupný vývoj postavy. Apolón na scénu vstupuje ako namyslený boh, ktorý čaká, že smrteľníci mu budú skladať ódy a pod nohy hádzať kvety, len čo ich poctí svojou prítomnosťou, no postupne sa začína meniť. Pobyt na zemi medzi smrteľníkmi, ktorí sa každodene stretávajú s nepriazňami osudu mu otvorí oči. Zistí, že veľa vecí, ktoré kedysi ako boh urobil, bral úplne inak ako teraz, keď je sám na strane tých, ktorých sa božské zásahy priamo dotýkajú. Smrteľníci nemajú pred sebou celé tisícročia, počas ktorých sa na ich chyby zabudne, nedostávajú zakaždým novú šancu... zdá sa, že to Apolón pochopil. No som rada, že nestratiľ úplne všetko  z tej svojej narcistickej postavy, pretože povedzme si úprimne, to by už nebolo ono.

„Nie všetky príšery sú trojtonové plazy s jednovatým dychom. Veľa má aj ľudskú tvár.‟

Ešte je tu jedna vec, ktorá ma zakaždým poteší. Milujem, keď autori rozsiahlych sérií, väčšinou z rovnakého sveta, vkladajú do kníh rôzne referencie na iné knihy, alebo postavy. Tu som zachytila jednu na Magnusa Chasa:
,,Usilujem sa vyhýbať hovoriacom zbraniam. Zdajú sa mi nezdvorilé a rozptyľujú ma. Artemis mávala luk, ktorý nadával ako fenický námorník. A inokedy som zase v jedenej štokholmskej krčme stretol úplne božsky sexi boha, až na to, že jeho hovoriaci meč nezatvoril ani na chvíľku zobák."
Štokholm, severský boh, hovoriaci meč... že by Magnusov otec Frey a jeho slávny hovoriaci meč Sumarbrander alias Jack?
Príbeh z kníh o Magnusovi Chasovi je síce úzko spätý s týmto, pretože Magnus je Annabethin bratranec a aj sa stretnú, ale on je synom severského boha. Preto mi to príde zaujímavé, koľko rôznych mytológií a svetov sa v Rickových knihách stretáva.
A potom som zachytila ešte jednu, pravdepodobne úplne náhodnú ale veľmi ma to potešilo:
,, ... niektorí vliekli spadnuté stromy. Jeden ktovieprečo ťahal voz Chevy Impala 1967."
Je tu nejaký fanúšik seriálu Supernatural? Ak áno, určite viete, o čo ide. A navyše, v jednej epizóde sa Sam a Dean zaplietli aj s gréckymi bohmi... tak prečo nie? 😂

Keď to mám celé nejako zhrnúť, toto bola jednoducho kniha, ktorú som potrebovala. Minulý mesiac som mala istý čas čitateľskú krízu a potom som čítala knihy, ktoré som zase až tak veľmi netúžila prečítať, no chcela som dodržať svoje predsavzatie... a teraz konečne prišla kniha, ktorej čítanie som si užívala, znova som stretla postavy, ktoré milujem, aj som sa pobavila a niečo nové sa naučila... táto kniha a aj celá séria je proste nutnosť pre fanúšikov Percyho Jacksona a ak medzi nich ešte nepatríte... určite neoľutujete, keď to s Rickovými knihami skúsite :)

sobota 25. augusta 2018

Newbie #16


Už klasicky prichádzam s týmto článkom dosť oneskorene 😁 Ale v júni a júli mi pribudlo len zopár kníh, najviac sa to rozbehlo až teraz koncom augusta. Tak poďme na to.


Ako prvá mi od Albatrosu prišla kniha Tri temné koruny od Kendare Blake. Ani neviem prečo, no vždy ma nejako priťahovala, ešte keď som ju vídavala len u zahraničných blogeriek a keď zrazu prišla na Slovensko... musela som ju mať. Nič som o nej nevedela, len som sa do nej jednoducho pustila. A bola som fakt nadšená. Začiatok bol síce trochu pomalší, ale ten koniec! 😱 Ak o nej chcete vedieť viac, mrknite sa na moju recenziu.


Ďalšou knihou od tohto vydavateľstva, ktorá ku mne poputovala je Dievča v modrom plášti od Monicy Hesse. To som tak trochu zariskovala, pretože som z nej mala prvotný dojem, že by to mala byť detektívka, čo tak celkom nie je moja šálka kávy. No na druhú stranu dosť často čítam knihy s vojnovou tématikou, takže v tomto smere mi mohla ulahodiť. A tak sa aj stalo. Je to nejaká zmiešanina YA a detektívky, proste ak často čítate vojnové knihy, hneď zbadáte, že je niečim iná. TU je celý môj názor na ňu.


V júli nezaháľal ani Slovart a vyšlo niekoľko skvelých kníh... napríklad Daj mi tvoje meno od André Acimana (ktorú som nemohla odfotitť, lebo ju má doma mama 😅). Znova som čakala niečo úplne iné, no toto ma veľmi prekvapilo. Ten štýl, akým je celý príbeh písaný je neuveriteľný. Ak máte radi siahodlhé filozofické úvahy a krásne metafory, je to niečo úplne pre vás. Mne sa samozrejme občas stávalo, že som sa trochu zamotala a musela si celú pasáž prečítať odzačiatku aby som pochopila, čo sa tam vlastne píše, ale aj tak mi to nijako nenarušilo celkový zážitok z knihy. A navyše je to dokonalá kniha na dovolenku, to ako farbisto je tam opísané prostredie talianskej Riviéry... hneď si pôjdete zabookovať letenku 😄 Recenziu nájdete TU.


Tou ďalšou skvelou knihou som myslela hlavne Vežu na úsvite od Sarah J. Maas. Na toto šieste pokračovanie Trónu zo skla som počula kopu kritiky, no zároveň aj chvály, tak som sa trochu obávala, čo z toho vznikne. Myslím, že to bolo hlavne kvôli Chaolovi, ktorý býval zozačiatku super postava, no v štvrtej časti ho autorka úplne pochovala. Ja som sa mu však rozhodla dať šancu a tento diel ma utvrdil v tom, že som urobila dobre. Viac si o tejto knihe môžete prečítať TU.


No a teraz sa dostávame k pre mňa veľmi úspešnému mesiacu august, kedy sa mi poriadne zadarilo v súťažiach a ku mne poputovalo niekoľko úžasných kníh. Prvou výhrou od úžasnej Mony bola kniha Navždy od slovenskej autorky Maya Sinay. Čítala som na ňu kopu chvály, tak dúfam, že aj mne sa bude páčiť.


Hneď na to prišla ďalšia skvelá správa, keď ma vyžrebovali spomedzi ľudí, ktorí mali záujem o knihu Tetovač z Auschwitzu na Čarovnej poličke a tak poputovala ku mne. Štve ma, že na ňu nemám momentálne čas, ale verím tomu, že už čoskoro si ju budem môcť prečítať.


Zadarilo sa mi aj v súťaži na facebooku, kde som na stránke Milovníci kníh vyhrala Spútaní časom od slovenského autora Martina Repu. Knihu som ešte v ten deň rozčítala a na druhý dokončila a bola skvelá. Čítala som na ňu niekoľko recenzií a tak som vedela, že sa mám pripraviť na poriadne záhadný a mysteriózny príbeh, no asi som nebola pripravená dostatočne, lebo toto som nečakala... ale bola to pecka. Chystám sa napísať niekoľko minirecenzií a určite do nich zahrniem aj názor na túto knihu.


Aby sme si trochu odpočinuli od tých výhier, prišlo mi aj niekoľko recenzákov na tento mesiac. Prvou knihou je Apolónov pád: Utajené orákulum od Ricka Riordana. Určite ste zachytili, že milujem Percyho Jacksona a ak náhodou nie, tak MILUJEM PERCYHO JACKSONA! Preto som musela dobehnúť túto najnovšiu sériu a, bohovia, ani som si neuvedomila ako mi to strašne chýbalo. Onedlho bude vonku aj recenzia, kde som skoro schytila hysák, aká som bola nadšená. Tak sa na ňu pripravte 😂


Hneď som si vyžiadala aj druhú časť Apolónov pád: Temné proroctvo, lebo som vedela, že prvú časť zhltnem. Akurát ho čítam a je to skvelé, presne ako som očakávala. Čiže onedlho bude vonku recenzia aj na túto časť.


No a treťou knihou na recenziu, tentokrát od vydavateľstva i527.net je Zachráňte Amelie od Cathy Gohlke. Zase je to vojnová kniha a tiež som na ňu počula dobré ohlasy, takže som už na ňu zvedavá.


No a môžeme sa vrátiť k výhram v súťažiach, zadarilo sa mi aj na Instagrame, kde som u Astri.di.Angelo vyhrala knihu Siréna od Kiery Cass. Selekcia sa mi veľmi páčila, tak som zvedavá, ako to bude s touto knihou.
(FUN FACT: Aj ja som raz robila súťaž na túto knihu, no nestihla som si ju pred tým prečítať, takže je to možno osud, že ju mám zase u seba 😄)


No a osud mi doprial ešte nejaké knihy o ktoré robila súťaž Jaji_books a to P.S. Mám ťa rada od Kasie West.


A reading copy Vranej šestky od Leigh Bardugo, ktorú som však už čítala, takže ak by sa našiel niekto, kto ju ešte nečítal, rada ju posuniem ďalej, aby som šírila šialenstvo okolo tejto dokonalej knihy... Takže ten, kto sa mi prvý ozve, či už na Instagrame (tess.zo.strany.36) alebo do komentára, ju dostane :)


Taaak a to je všetko! Ak ste niektorú z kníh, na ktoré sa chystám už čítali, môžete mi napísať váš názor, rada si ho prečítam. Alebo mi môžete napísať, či súhlasíte s mojimi názormi na už prečítané knihy :) Prajem vám krásny deň!

streda 8. augusta 2018

RECENZIA: Jeden z nás klame (Karen McManus)

Originálny názov: One of Us is Lying (2017)
Rok vydania u nás: 2017
Počet strán: 333
Vydavateľstvo: Yoli
Väzba: brožovaná

Anotácia: V jedno popoludnie sa piati stredoškoláci, ktorých na prvý pohľad nič nespája, ocitnú po škole, hoci nič zlé nespravili- vraj. Vzorná študentka Bronwyn, ktorá nikdy neporušila žiadne pravidlo; bejzbalová hviezda Cooper, ktorá vie len to, čo sa deje na ihrisku; krásavica a "typická" blondína Addy, ktorá sa snaží zatajiť trhliny vo svojom živote; darebák Nate, ktorého od kriminálu delí azda len krôčik; a outsider Simon, autor počítačovej aplikácie, na ktorej si študenti strednej školy Bayview High môžu prečítať bulvárne klebety o svojich spolužiakoch. Všetci sa dobre bavia, okrem samotných aktérov. Práve na druhý deň Simon plánoval zverejniť na nete ďalšie pikantné historky. Už to však nestihne, pretože v škole náhle zomrel. Podľa vyšetrovateľov jeho smrť nebola nehoda. A zrazu sú všetci štyria podozriví z jeho vraždy.


Do tejto knihy som sa pustila vrámci svojho predsavzatia, že cez leto prečítam čo najviac kníh, ktoré mi už dlhší čas ležia bez povšimnutia na poličke. Táto tak skončila preto, že som ju vyhrala na jednej literárnej súťaži za prvé miesto a nič som o nej nevedela, takže som o ňu nemala nejaký extra záujem. Využila som príležitosť a siahla po nej, keď som začínala bojovať s čitateľskou krízou kvôli jednej knihe, ktorá sa mi vôbec nepáčila (ehm, Tisíc chlapčenských bozkov, ehm) a prečítala z nej pár kapitol. Potom so ju však odložila a vrátila sa k nej až o pár týždňov.
Začala som tam, kde som prestala a občas som mala problém spomenúť si, čo sa v prvých kapitolách stalo, aj keď toho nebolo veľa. Najdôležitejšia bola samotná scéna, kedy zomrel Simon Kelleher a ostatní štyria študenti, ktorí boli vtedy s ním sa stali podozrivými z vraždy. Bola som prekvapená, že tá scéna tam bola opísaná tak jasne- čakala som, že o nej nebudeme vedieť veľa a postupne sa o nej dozvedať z viacerých pohľadov. Ona tam však bola jasne opísaná, no ja som aj tak netušila, kto by mohol byť vrah a ani ako to všetko narafičil. O to bol príbeh zaujímavejší a napínavejší.
Samotné postavy mi prišli zozačiatku dosť tuctové. Možno to bol zámer, ale väčšie klišé ako bifľoška, športovec, kráska a rebel asi neexistuje. Kniha je rozprávaná zo striedajúcich sa štyroch pohľadov v prvej osobe a mne sa občas zlievali dokopy a to kto hovorí mi došlo len vtedy, keď s stretol s niekým zo svojej rodiny. Hlavne preto, že každý hovoril len o tom, čo sa stalo, ako ho vypočúva polícia a obťažujú médiá. Ako však príbeh postupoval, začali sa vynárať rôzne nové skutočnosti a na povrch vyplávali aj nejaké tajomstvá hlavných postáv. Hneď boli zaujímavejší a ako sa postupne vykresľovali ich charaktery, stalo sa zaujímavejším aj čítanie z rôznych pohľadov. Celý čas som si nebola istá, kto by mohol byť vrah, pretože bolo jasné, že každý mal motív a každý niečo tajil.
Čo sa týka jednotlivých hlavných postáv... žiadnu som si neobľúbila nejako špeciálne, ale všetky boli dosť fajn. Bronwyn bola síce opísaná ako tá "typická vzorná študentka", no občas mi to tak nepripadalo. Neviem, či to bolo len tými udalosťami a jednoducho už potom nemala záujem o mimoškolské aktivity alebo učenie, ale zdalo sa, že jej na známkach až tak nezáleží. Bolo však jasné, že je veľmi inteligentná- dosť sa zaujímala o celý prípad a jednoducho bolo jasné, že jej to myslí. Páčilo sa mi, že bola taká priama, na nič sa nehrala a vždy povedala, čo si myslí. Mala fajn vzťah so svojou mladšou sestrou Maeve, ktorá sa stala jednou z mojich najobľúbenejších postáv- mala najviac osobnosti.
Coopera som si obľúbila asi najmenej, hoci na ňom nebolo nič zlé. Na škole bol dosť populárny, rovnako aj vo svete športu, keďže sa mu vďaka jeho talentu hrnuli ponuky od rôznych vysokých škôl. Ku všetkým bol milý a čakala by som, že bude namyslenejší... no napriek všetkej tej popularite a dobrému vzhľadu mi prišiel nevýrazný.
Addy sa mi tiež najskôr nezdala nejako zvlášť zaujímavá, no ako príbeh postupoval, začala sa mi pozdávať čoraz viac. Zahodila masku tej typickej blondýnky s dokonalým chlapcom a životom a začala byť trochu viac sama sebou. Začala prejavovať svoj názor a preukázala naozaj veľa odhodlania a odvahy. Rovnako sa mi páčil aj jej vzťah so staršou sestrou Ashton s ktorou si najprv síce neboli veľmi blízke, no tá jej bola počas všetkého oporou a postupne sa veci medzi nimi menili.
No a Nate bol presne to, čo som očakávala, problémový chalan s rozpadnutou rodinou, ktorý bol na všetko sám a všetko mu bolo jedno. Bolo jasné, že si ho hneď obľúbim, veď kto by nemiloval takéto postavy, všakže. Najviac sa mi však páčilo, že on sa najviac správal podľa svojej povahy a nezmyselne sa nemenil, ako to často u postáv býva. Zaujímal sa len o to, čo sa dotýkalo jeho alebo ľudí, na ktorých mu záležalo, roky trpkých výčitiek voči jeho rodičom nezahodil hneď pri prvom náznaku, že sa niečo zlepší a ani nejako výrazne nezmäkol.
Bolo ťažké predstaviť si, že jeden z nich napokon ukáže pravú tvár a stane sa z neho chladnokrvný vrah. Nepomáhal tomu ani fakt, že všetci štyria držali spolu a nepodozrievali sa navzájom až tak veľmi, ako som čakala. Veľa času trávili spolu a tak nebolo veľa okamihov, keby nevedeli čo ten druhý robí a tak nevznikali nijaké nové podozrenia. Najzaujímavšjšie však bolo, že som ani raz nezaznamenala, že by niektorý z nich vo svojich myšlienkach povedal- som nevinný. Nikto síce ani nemyslel na to, že Simona zabil alebo niečo plánoval, no bolo to zvláštne, že to nikto sám pred sebou nepovedal. Občas to povedali pred inými ľuďmi, pred policajtmi alebo navzájom, no to nebolo veľmi dôveryhodné, keďže každý môže klamať.
To ako to nakoniec dopadlo... nemôžem povedať, že to bolo úplne šokujúce, pretože mi tá myšlienka raz počas čítania napadla a tak mi to dávalo celkom zmysel. A celkovo som ani nemala nejaký tip, takže mi to nezmarilo nejaké veľké teórie. Bolo to však dosť premyslené a prešpekulované, čo sa mi naozaj páčilo. Niekoľko vecí bolo zavádzajúcich, bolo jasné, že ide o odlákanie pozornosti no som spokojná s tým, ako to dopadlo.
Na to, ako som bola zozačiatku skeptická a bojovala som so začítaním sa do príbehu, sa mi nakoniec kniha páčila. Nebol to úplný trhák, no zostal mi po nej príjemný pocit a jej čítanie som si nakoniec užila :)