pondelok 22. júna 2020

DOUBLE RECENZIA: Farba mágie a Ľahká fantastika (Terry Pratchett)

Meno Terry Pratchett u mňa, samozrejme, rezonovalo už dlhšie a vždy som vedela, že sa chcem do jeho kníh raz pustiť. Pred nedávnom som zakúsila takú ochutnávku jeho schopností, keď som čítala knihu Good Omens, ktorú napísali spolu s Neilom Gaimanom. Musím sa však priznať, že som ju čítala práve kvôli Gaimanovi, ktorý je už istý čas jedným z mojich najobľúbenejších autorov. Kniha bola geniálna a bolo mi jasné, že je to zásluha obidvoch autorov, no pri takomto spoluautorstve je ťažko identifikovať, ktorá pasáž je koho dielom. No potom som si prečítala dodatky ku knihe od oboch autorov a Pratchett ma už len tými pár stránkami dokázal chytiť za srdce. Vedela som, že po tom si od neho niečo stopercentne prečítam. A vtedy sa zjavil Slovart s novou edíciou Pratchettovej najikonickejšej série Úžasná Plochozem a bolo vybavené...
Prinášam vám recenziu na prvé dve časti tejto notoricky známej série, ku ktorej som sa konečne dostala!

Originálny názov: The Colour of Magic (1983)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 240
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná


Anotácia: Vitajte v úžasnom svete Plochozeme, najzábavnejšej fantasy široko-ďaleko, možno až za okrajom plochej planéty, ktorú nesie vesmírom na chrbte obrovská korytnačka! Tak ako žiadny obyvateľ magického sveta, ani Dvojkvietok nie je celkom obyčajný tvor. Okrem toho, že má viac než jeden pár očí a všade ho prenasleduje jeho až desivo oddaná agresívna Batožina, je aj prvým turistom Plochozeme. A v túžbe po dobrodružstve si to namieri rovno do Ankh-Morporku, obývaného trollmi, trpaslíkmi, upírmi či dokonca ľuďmi! Naivnému Dvojkvietkovi sa však od začiatku lepí na päty smola – vlastne celé vedro smoly, zosobnené v neschopnom čarodejníkovi, ktorý sa stane jeho nedobrovoľným sprievodcom. Práve pohroma Vetroplaš dostane totiž za úlohu vzácneho zahraničného hosťa za každú cenu ochrániť.
Farba mágie je prvým dielom kultového cyklu Úžasná Plochozem a zároveň štartuje sériu o cynickom čarodejníkovi Vetroplašovi - a jeho neuveriteľnom talente namočiť sa až po uši do každej... hm, patálie. Vychádza v reedícii s novou obálkou a starým dobrým pratchettovským humorom.


Priznám sa, zo začiatku som bola pri čítaní trochu nervózna. Hneď od prvých stránok bolo jasné, že ide o niečo úplne iné, než čo som kedy čítala. Už samotný svet, do ktorého Pratchett zasadil svoje príbehy bol úplne bizarný a nevedela som si predstaviť, kam sa bude všetko uberať. Hneď od začiatku vám autor pod nohy hádže rôzne podrobnosti o svojom magickom svete s názvom Plochozem, ktorý sa pohybuje vesmírom na chrbtoch štyroch slonov, ktoré stoja na obrovskej korytnačke s menom A'Tuin. Áno, znie to čudne. No tam sa to len začína...

Hlavnými hrdinami tohto príbehu sú Vetroplaš a Dvojkvietok (hej, aj ja som si najskôr zvykala na tie divné mená 😅), ktorí sú asi tou najhoršie zladenou dvojicou. Vetroplaš je neúspešný skrachovaný čarodejník, ktorého v mladosti vyhodili z univerzity a ktorý pozná len jedno jediné zaklínadlo, ktoré aj tak nemôže použiť. Vetroplaš netúži po ničom inom, než po relatívne pokojnom v živote vo svojom meste, ktoré je možno trochu príliš smradľavé a nebezpečné, no domov je predsa domov. Preto ho stretnutie s Dvojkvietkom odsúdi na neskutočné utrpenie. Dvojkvietok je turista z ďalekej zeme, ktorý celý život čítal o hrdinoch a rôznych úžasných magických bytostiach, no práca úradníka mu nikdy neumožnila niečo také zažiť na vlastnej koži. A tak sa raz zobral a doplavil sa do Ankh-Morporku, kde sa začala jeho neuveriteľná cesta. Ako maximálny optimista a neuveriteľne dôverčivý a naivný človek sa takmer okamžite ocitne v smrteľnom nebezpečenstve. Nechtiac sa do toho zapletie aj Vetroplaš a zrazu sa na Dvojkvietkovu radosť a Vetroplašovu hrôzu ocitnú na neuveriteľnej ceste do neznáma.

Vetroplaš
Pratchett vás hneď vtiahne do víru bizarných a komických situácii plných naozaj, ale naozaj ČUDNÝCH a šialených vecí, pri ktorých vám bude rozum zastávať a vaša fantázia sa napne do takých rozmerov, o ktorých ste určite netušili, že ich niekedy môžete dosiahnuť. Pratchett vás bude zasypávať neuveriteľným množstvom šialených a zmätočných faktov, ktorými sa však nemôžete dať odradiť, lebo za všetkým tým presakuje jeho jedinečná a fascinujúca črta, ktorá charakterizuje celú jeho tvorbu: irónia. Ten jeho ironický štýl, doslova parodické vykreslenie postáv a geniálny suchý humor tvoria ozajstné umenie. Obávam sa, že asi nedokážem vysvetliť, ako SKVELÉ sú tie jeho pichľavé poznámky a sarkastické zobrazenie postáv a sveta. Počula som, že čitatelia sa delia na dve skupiny – na tých, ktorí odhalili túto jeho svojskú črtu a chápu jeho zámer a menšiu skupinku, na ktorú je to jednoducho priveľa a nedokážu toľko bizarností stráviť. Ani si neviete predstaviť, aká som šťastná, že sa radím do prvej skupiny, pretože len čo do toho spadnete, už nie je cesty späť a ja viem, že sa nezastavím, kým neprečítam všetkých vyše 40 kníh spojených do rôznych podsérii, z ktorých sa skladá táto neuveriteľná sága ❤️

Hoci ide o jasnú paródiu na fantastiku ako takú, predsa len sú to ozajstné fantasy knihy a Pratchett vymyslel niekoľko naozaj úžasných a fascinujúcich prvkov. Veľmi sa mi páčilo napríkald to, že v tomto svete existuje oktrína, ôsma základná farba farebného spektra, ktorá sa úzko viaže s mágiou a pri ktorej ostatné farby vyzerajú len ako vyblednuté tiene skutočnej farebnosti. Samotná mágia na Plochozemi je niečo fakt originálne a veľmi prirodzene pasuje do celkovej atmosféry a rázu knihy. Strašne sa mi páčila aj Vetroplašova poznámka ako dúfa, že by raz na svete mohlo byť niečo viac ako mágia, napríklad technológia a zákony fyziky 😂

Farba mágie je skvelým úvodom do série, pretože vás doslova strhne do víru bizarností a šialeného dobrodružstva, ktoré môže nastať len keď sa spojí ufrfľaný a neochotný Vetroplaš s naivným a vysmiatym Dvojkvietkom. Budete ich milovať.

Originálny názov: The Light Fantastic (1986)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 240
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná


Anotácia: Ďalší príbeh o neschopnom čarodejníkovi Vetroplašovi z kultového cyklu Úžasná Plochozem!
Plochozem priam prekypuje nevyspytateľnou mágiou, pár nešťastníkov by o tom mohlo rozprávať. Vlastne... už nemohlo. Možno až na Vetroplaša, ktorému sa zatiaľ akoby zázrakom darí unikať nekompromisnému Smrťovi. Vďačí za to aj zaklínadlu, čo sa mu usídlilo v hlave, keď nazrel do magickej knihy Oktávo (neverte knihám, ktoré musia byť pripútané na reťazi!).
Prefíkané zaklínadlo zaliezlo do šerých zákutí čarodejníkovho mozgu a odvtedy čaká, kedy bude vyslovené. Všetko nasvedčuje tomu, že tá pravá chvíľa nastala. Plochozemi totiž hrozí zrážka so škodoradostnou červenou hviezdou a zachrániť ju môže len Vetroplaš so svojím zaklínadlom. Horšie je, že Vetroplaša naposledy videli v okamihu, keď prepadol cez okraj sveta...


Len čo som dočítala Farbu mágie, utekala som k poličke po ďalší diel. Vetroplaš a Dvokvietok sa na konci predošlej časti dostali do ďalšieho kolosálneho problému a ja som sa nemohla dočkať pokračovania ich príbehu. A rozhodne som nebola sklamaná. Čakali na nich ďalšie šialenosti, ktoré sa pre nich začali pomaly meniť na rutinu. Začala som si všímať, ako sa obaja postupne vyvíjali a formovali a ako postavy mi čoraz viac prirastali k srdcu. A to najmä Vetroplaš. Okrem nich tam bola však kopa ďalších skvelých postáv, či už sa tam zjavili len na chvíľu alebo zohrali v príbehu dôležitú rolu, no každá z nich bola niečím zaujímavá a väčšina fakt vtipná. Teraz mi asi neuveríte, keď poviem, že jednou z najcharizmatickejších postáv bol v podstate kus nábytku... ale keď si to prečítate, tak mi určite dáte za pravdu 😅😂

Ako séria pomaly napreduje, Pratchett odhaľuje čoraz viac z histórie a fungovania celého sveta. Veľmi sa mi páči, akým spôsobom to robí – tak nenútene, akoby medzi rečou, no zároveň pútavo. Hoci pridáva stále viac bizarností, všetko začína dávať väčší zmysel, až si napokon ani neuvedomíte, že čítate niečo totálne pritiahnuté za vlasy. Pretože prečo nie? Prečo by vo vesmíre nemohla plávať obrovská korytnačka s plochou planétou na chrbte, kde sa slnečné svetlo leje ako voda a žijú na nej druidi, kamenní obri a rozprávacie stromy? Hlavne keď je všetko podané s vtipom a humorom, vďaka ktorému vám bude pri čítaní neustále svietiť na tvári úsmev.

V tejto časti som si Pratchettov humor užila ešte dvakrát viac, pretože už som bola na jeho štýl zvyknutá a vedela som, že môžem očakávať len to najlepšie. A hoci využíva aj skvelý situačný humor, ktorý dopĺňa všetky epizódy, musím vyzdvihnúť najmä ten slovný. Všetky tie slovné hračky, nevinné poznámky, ktoré u mňa spôsobovali záchvaty smiechu a skvelo mierená kritika... jeho humor mi tak dokonale sadol, až mi to niekedy pripadá neuveriteľné. A v tejto súvislosti mi nedá nepochváliť prekladateľa tejto série, Vladislava Gálisa, ktorý majstrovsky pracuje s jazykom a podarilo sa mu zachovať tento slovný humor na vysokej úrovni.

Ak to je možné, táto časť mi prišla ešte ironickejšia a vtipnejšia ako tá predošlá. Jasne som si uvedomovala, ako si autor robí žarty z klasických fantasy prvkov a paroduje ich. Pripravte sa na skrachovaných hrdinov, zbabelých mágov a problémy prameniace z veľkých kultúrnych rozdielov postáv, na ktoré v knihách väčšinou nikto nemyslí. Niekedy ma skoro až šokovalo, aké sú ostatné knihy oproti týmto plné klišé a epickosti. Teda, nechápte ma zle, naozaj mám rada aktuálne fantasy knihy a niektoré bojové scény mi dokážu spôsobiť zimomriavky... no keď si predstavím, ako by ich podali Pratchett, nemôžem sa prestať smiať. Hoci píše o neuveriteľných situáciách odohrávajúcich sa v bizarnom svete plných neskutočných postáv, vyznieva to 100% reálnejšie, než akákoľvek iná fantasy kniha, akú som kedy čítala.

Musím sa priznať, že v závere som bola trochu smutná, keď mi došlo, že sa musím s niektorými postavami rozlúčiť. Ešte mám pred sebou dve ďalšie knihy, ktoré v tejto edícii zatiaľ vyšli a to Stráže! Stráže! a Muži v zbrani, čo sú ale prvé dva diely ďalšej malej podsérie tvoriacej Úžasnú Plochozem. Neviem, či sa v nich objaví Vetroplaš, Dvojkvietok alebo niektorá z iných postáv, no už teraz sa na čítanie strašne teším a čoskoro vás určite zase zahrniem svojimi premotivovanými recenziami. Tak buďte v strehu!

Za poskytnutie recenzných výtlačkov veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knihy si môžete zakúpiť TU.

piatok 5. júna 2020

RECENZIA: Normálni ľudia (Sally Rooney)

Originálny názov: Normal People (2018)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 248
Vydavateľstvo: Lindeni
Väzba: brožovaná

Anotácia:  Connell a Marianne pochádzajú z jedného malého mestečka na západe Írska, no zdá sa, že tam sa podobnosť medzi nimi končí. Connell je v škole obľúbený, zatiaľ čo Marianne je samotárka. Marianne je z bohatej rodiny, Connell vyrastal bez otca a jeho matka je upratovačka. Keď však jedného dňa nadviažu rozhovor – síce trápny, no strhujúci – spustia lavínu, ktorá navždy zmení ich životy.
Normálni ľudia sú príbehom o neprekonateľnej fascinácii, priateľstve a láske. O ľuďoch, ktorých vzájomná príťažlivosť a zároveň neznesiteľná vzdialenosť dovádzajú k poznaniu, že nemôžu byť spolu ani jeden bez druhého. Podáva svedectvo o tom, aké ťažké je zmeniť sa, stať sa tým, čo považujeme za „normálne“. A s dojímavou nehou odkrýva, ako nás život učí manévrovať v priestore medzi sexom a mocou, tendenciou zraňovať a byť zraňovaný, túžbou milovať a byť milovaný.


O tejto knihe som počula naozaj  veľa a názory na ňu sa vždy poriadne líšili. Niektorí ľudia si nedokázali zvyknúť na zvláštnu formu, ktorou je napísaná alebo čakali niečo viac z obsahovej stránky. Ja som sa zozačiatku obávala, že budem tiež patriť do tejto skupiny, pretože sa mi do tejto knihy fakt ťažko dostávalo. Potom som ale pochopila, že to bolo spôsobené mojim rozpoložením a celkovou nechuťou čítať, pretože len čo som to prekonala a do knihy sa začítala, nevedela som ju pustiť z ruky.

Táto kniha je zvláštna z rôznych dôvodov. Prvou a najočividnejšou je forma, akou je napísaná. V texte chýbajú interpunkčné znamienka, ktoré by označovali priamu reč. Celý text sa tak zlieva do jedného celku, pričom je niekedy ťažké rozoznať, či niečo postava priamo hovorí alebo si to len myslí. Čo mne osobne prišlo úžasné a dodalo to knihe nádych jedinečnosti. Navyše sa to hodilo k celkovému rázu knihy. Hlavné postavy sa často strácali vo svojich myšlienkach, filozofovali alebo viedli rozhovory, ktoré by boli pre iných možno bizarné, no pre nich mali špeciálny význam. Táto forma navyše dopĺňala to, že Marianne a Connell mali zvláštne puto, niečo, čomu rozumeli len oni dvaja. Často na seba navzájom mysleli a prehrávali si svoje rozhovory, takže niektoré dialógy sa mohli miešať so spomienkami.

Ďalšou zvláštnosťou boli samotné postavy Marianne a Connell. Ako naznačuje názov knihy, ide o obyčajných ľudí, tínedžerov, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto medzi spolužiakmi na strednej a neskôr na vysokej škole. Hoci je medzi nimi istá priepasť čo sa týka ich sociálneho postavenia, predsa si k sebe nájdu cestu. A ich vzťah je naozaj zvláštny. Connell je Marianne priam fascinovaný, no stretávajú sa potajme, pretože nechce, aby sa o nich v škole hovorilo. Marianne je zvyknutá na to, že ju všetci ignorujú, no aj tak niekedy zatúži po tom, aby sa nemuseli schovávať. Obaja k sebe navzájom niečo cítia, no nie sú si istí, či je to láska alebo len fyzická príťažlivosť a viackrát sa im do cesty postavia prekážky, ktoré nevedia prekonať a na čas ich rozdelia. No práve to, ako sa zakaždým vydali vlastnou cestou, no po nejakom čase sa zase spojili, sa mi na príbehu páčilo najviac. Obe postavy sa v priebehu knihy dosť vyvinuli a bolo zaujímavé sledovať, ako sa ich vzájomná interakcia podľa toho zakaždým menila.

„Opisuje ju v dlhých plynúcich odsekoch s priveľkým množstvom vedľajších viet, predelených udychčanými bodkočiarkami, akoby chcel vyskladať jej presnú kópiu v tlači a tým ju uchovať pre budúce skúmanie.‟

Marianne bola zaujímavá už od začiatku. V škole z nejakého dôvodu nikam nezapadala, nebavilo ju rozprávať sa o veciach, o ktorých sa rozprávali iní a doma to mala tiež zložité. Connell bol pre ňu niekým, kto ju dokázal vytrhnúť z reality, ktorú neznášala a vďaka ktorému sa konečne cítila byť dôležitá. Neskôr však pochopí, že Connell jej len otvoril dvere do sveta, kam by sa s trochu iným prístupom dostala aj sama, a že v ňom dokáže žiť aj bez neho. Všetky jej nasledujúce vzťahy a interakcie s ľuďmi sú už úplne iné, než aké boli na začiatku a sama Marianne sa dosť zmenila, najmä vo vzťahu k sebe.

Connell bol naopak zozačiatku dosť obyčajný. V škole bol populárny, nebolo preňho novinkou, že má oňho niekto záujem a viac-menej vedel, kam jeho život smeruje. Hoci to najprv vyzeralo, že to on ovplyvňuje Marianne, rýchlo sa ukáže, že to nie je také jednoznačné. Vždy, keď mu nachvíľu zmizne zo života, sa stáva úplne iným človekom, takou vyblednutou verziou seba, ktorá nevie, čo so sebou. Často na ňu myslí a vždy sa nakoniec vráti k tomu, že najlepší je, keď je s ňou. No to nie je také jednoduché a ich cesty sa často na dlhý čas rozdelia.

Ak v knihe očakávate rôzne zvraty a zápletky, asi budete sklamaní. Tento príbeh v podstate len mapuje niekoľko rokov v živote dvoch ľudí, ktorí sú spojení, no zároveň úplne sami a ktorých život sa vydáva rôznymi smermi. No myslím si, že kniha nepotrebuje zložitý a zamotaný dej, aby nám niečo povedala. Vnútorný svet postáv bol bohatší a chaotickejší, než akákoľvek zápletka, ktorá by sa mohla v tejto knihe objaviť a to úplne stačilo na to, aby vzniklo zaujímavé dielo, nad ktorým budete rozmýšľať. Mne osobne sa veľmi páčila, vyvolala vo mne mnoho pocitov a rozhodne neľutujem, že som si ju prečítala. Teraz je už len na vás, či jej dáte šancu a ak áno, čo si z nej zoberiete :)

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media
Knihu si môžete zakúpiť TU.

streda 6. mája 2020

RECENZIA: Kráľovstvo z popola (Sarah J. Maas)

Originálny názov: Kingdom of Ash (2018)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 720
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Dlhoočakávané finále jednej z najúspešnejších fantasy sérií, závislosti, ktorej prepadli čitatelia po celom svete, Trón zo skla!
Aelin Galathynius sa zaprisahala, že zachráni svoj ľud, aj keď cena, ktorú za to treba zaplatiť, je nepredstaviteľne vysoká. Keď ju kráľovná férov Maeve uväzní v starodávnej železnej truhle a niekoľko mesiacov mučí, jedinou nádejou na prežitie je len Aelinina ohnivá vôľa a strašná istota, že ak ju Maeve zlomí, bude to znamenať skazu pre jej milovaných. S každým ďalším dňom však jej pevné odhodlanie nepoddať sa čoraz viac slabne... Kým je Aelin v zajatí, jej priateľov a spojencov osud zaveje na všetky svetové strany. Niektoré putá sa posilnia, iné sa spretŕhajú naveky. A keď sa ich cesty znovu spoja, všetci musia bojovať, ak Erilea nemá padnúť. V napínavom záverečnom diele svetového bestselleru od Sarah J. Maas bude musieť Aelin zviesť posledný, najťažší boj pre záchranu seba samej – a pre prísľub lepšieho sveta.


Nemôžem uveriť, že už mám za sebou poslednú časť tejto série. Keďže prešli už tri roky odkedy som do rúk vzala prvú časť, cítim sa rovnako ako postavy, ktoré sa zrazu ocitli na konci tej dlhej cesty. Všetko, čo si museli vytrpieť a preskákať viedlo k jednému jedinému cieľu a ten bol zrazu na dosah. Mala som z toho zmiešané pocity. Na jednu stranu sa mi naozaj ťažko lúči s postavami s ktorými som bola tak dlho, no na druhú mám pocit, že si zaslúžia, aby už bolo po všetkom a mali pokoj... no tento diel zase raz ukázal, že to nie je také jednoduché 😅

Už prvé kapitoly boli ako ľadová sprcha. Krásnu exotickú Anticu z predošlého dielu znova nahradila krutá vojnou zmietaná krajina. Smrť, zúfalstvo a krutosť ovládli všetky kráľovstvá a znova som nadobudla pocit, že ide o vopred prehratý boj. Aelin bola navyše stále uväznená férskou kráľovnou Maeve a bolo jasné, že ju nečaká nič dobré. Situácia vyzerala naozaj zúfalo a autorke skladám poklonu za to, ako dokázala vybičovať moje emócie 😂

Chaol, Rowan, Aelin, Dorian, Manon
Páčilo sa mi, že bol príbeh znovu vyrozprávaný z viacerých pohľadov. Bez toho by to ale ani nešlo, pretože postavy boli zase roztrúsené kade-tade po celej krajine a každá mala inú úlohu v nadchádzajúcej vojne, ktorú musela splniť. Každý jeden pohľad ma veľmi zaujímal a bavil, hoci som mala niekedy pocit, že všetko postupuje trochu pomaly. Ale to bolo skôr tým, že som bola strašne netrpezlivá a už som chcela, aby sa všetci stretli. Aedion s Lysandrou a terrasenskou armádou už bojovali na severe s nepriateľmi, pričom Chaol, Yrene a Nesryn sa ešte len plavili spolu s posilami z južného kontinentu, Manon s ostatnými bosorkami a Dorianom zháňali posily z bosoráckych radov, a to ani nehovorím o stále uväznenej Aelin a jej záchrannom tíme zloženom z Rowana, Elide, Lorcana a Gavriela, ktorí si ani neboli istí, kde ju hľadať. Práve Aedion a všetci ľudia pod jeho velením mali môj najväčší obdiv. Oni prví okúsili neskutočnú silu a brutálnosť morathského vojska, ktoré ich každým dňom drvilo čoraz viac, no napriek tomu sa nevzdávali.

Keďže už v predošlých dieloch bolo jasné, že bez vojny sa tento príbeh nemôže skončiť, bola som veľmi zvedavá, ako ju autorka opíše. A rozhodne som nezostala sklamaná. Dokonale zachytila atmosféru strachu, zúfalstva a bezmocnosti, ktorá vládla v armáde medzi vojakmi. Vojnové scény vo filmoch a knihách ma vždy strašne zasiahnu, neznášam tú krutosť a nezmyselnosť vojny. Keď si predstavím koľko ľudí v nej trpí, koľko rodín sa rozpadne a to všetko len kvôli hlúpej politike alebo nejakému tyranovi... dovádza ma to do šialenstva. Preto som všetko strašne prežívala a pri tých krvavých obrazoch sa mi tlačili slzy do očí... Asi to dosť svedčí o skvelých schopnostiach autorky, pretože to všetko pôsobilo strašne realisticky. Páčilo sa mi aj to, že vôbec nebolo jasné, kto vyhrá a fakt som sa obávala, že to tí "dobrí" nezvládnu... no a či zvládli, to ani neprezradím 🙈😅

Aelin
Okrem tej drsnej stránky bojov ma dostala aj kopa naozaj epických scén... musím sa priznať, že aj pri nich mi trochu tiekli slzy, napríklad v 61. kapitole, och, na to sa tešte 😂 Super bolo, že veľa postáv malo takéto momenty, nie len Aelin, ktorá síce bola pre ostatných najväčšou nádejou, no je jasné, že bez svojich priateľov a spojencov by ani ona nemala šancu. Veľmi som obdivovala najmä Manon, Doriana a Aediona, tí si vyslúžili môj obrovský rešpekt. Och a Yrene, bez nej by to asi dopadlo fakt zle. Vlastne, keď sa tak nad tým zamyslím, každá postava zohrala svoju dôležitú rolu a každá prispela niečím, čo by nikto iný nezvládol. Každý prispel svojim kúskom k snahe poraziť Erawana. A to nadväzuje na vec, ktorú na tejto sérii milujem najviac – tá hĺbka a komplexnosť postáv. Áno, občas to SJM síce trochu preháňa s tým, akí sú všetci drsní a krásni, no stále je tu fakt, že žiadna postava nie je len tak na okrasu. O každej jednej z nich by sa dala napísať samostatná kniha a to je, podľa môjho názoru, naozaj niečo obdivuhodné.

Nechcem veľmi opisovať dej, aby som niekomu nepokazila zážitok z čítania, no podotknem aspoň to, že sa môžete tešiť na všetko, čo má dobrý záverečný diel mať – kopu akcie, vysvetlenie všetkých zápletiek, emóciami nabité scény a epické vyvrcholenie, ktoré si budete ešte dlho pamätať. Ja osobne si dokážem pri knihách z tejto série veľmi živo predstavovať všetky scény a doteraz mám pred očami kopu úchvatných okamihov, akoby to som videla na vlastné oči. Často ľutujem, že neviem pekne kresliť, pretože napríklad zasnežené Terrasenské hory, mohutné wyverny alebo Aelinina mágia sú ako stvorené na to, aby ich dal niekto na papier. Ešte dlho budem na množstvo scén spomínať a už teraz sa teším na nejaký budúci rereading. A najviac sa budem tešiť práve na tento diel, pretože to bolo naozaj krásne ukončenie tohto neskutočného príbehu a neubránila som sa slzám.

Takže na záver chcem len povedať to, že toto je pre mňa jedna zo sérii, ktoré si naozaj zaslúžia pozornosť. Jej najväčšie kvality spočívajú v neuveriteľnej prepracovanosti, úžasnom vývoji deja aj postáv a schopnosti vyvolať v čitateľovi emócie. Samozrejme, že má aj nejaké svoje chyby, ale to má každá kniha a aj každý človek. Za mňa je to jedna z najlepších fantasy sérii a za svojim názorom si budem neochvejne stáť. Presne ako Aelin ❤️


Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knihu si môžete zakúpiť TU.

utorok 14. apríla 2020

RECENZIA: Krvavé preteky (Maggie Stiefvater)

Originálny názov: The Scorpio Races (2011)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 392
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Napínavý, jesennou mágiou presiaknutý román od Maggie Stiefvater, ktorá si získala verných fanúšikov po celom svete vďaka sérii Havraní chlapci. 
Každý november sa pod útesmi Skarmouthu odohrávajú krvavé preteky, počas ktorých sa jazdci pokúšajú udržať na divokých vodných koňoch. Každý rok sa zídu šialene odvážni, aby jazdou na ich chrbtoch riskovali životy. Niektorí sa ženú za víťazstvom, ďalších láka nebezpečenstvo. Devätnásťročný Sean Kendrick preteká, aby opäť zvíťazil. Kit Connollyová sa nikdy nemala v pláne zúčastniť, no osud jej nedal na výber, a tak sa do súťaže prihlási – ako prvé dievča v histórii brutálnych pretekov. Len jeden z nich však môže byť prvý v cieli. A len vtedy, ak prežije.

Maggie Stiefvater ma už dávno svojou sériou Havraní chlapci presvedčila, že má veľký talent na vytváranie uveriteľných svetov so štipkou mágie. Na túto knihu som tak bola naozaj zvedavá, najmä preto, že je to stand-alone a nie séria, čo sa vo fantasy žánri až tak často nevidí. Aj keď ja sama často polemizujem nad tým, či možno jej knihy označiť za fantasy. Možno by som ich zaradila skôr do magického realizmu. No to je presne to, čo je na nich také zaujímavé.

V tomto príbehu nás autorka zaviedla na malý ostrov uprostred ničoho, ktorý je na prvý pohľad úplne obyčajný. Sú po ňom roztrúsené malé mestečká, obyvatelia sa navzájom poznajú a snažia sa čo najlepšie vyžiť. Koncom jesene sa však začne meniť na obľúbenú destináciu turistov z pevniny, ktorí si chcú pozrieť neuveriteľnú udalosť, ktorú nenájdu nikde inde. Každý november sa na ostrove konajú dostihové preteky, ktoré sú však oveľa nebezpečnejšie ako tie obyčajné. Jazdci totižto jazdia na kelpiách - starobylých a magických vodných koňoch, ktoré sa každý rok vynárajú na pobreží Thisby. Kone sú divoké, neuveriteľne rýchle a krvilačné. Niektorí ľudia ich dokážu chytiť, no volanie mora je pre kelpie také silné, že sa často (aj so svojimi jazdcami) hneď vrhajú naspäť do mora.
artist

Autorka znova odviedla skvelú prácu v tom, že tento zvláštny magický prvok zasadila do okolitého sveta nenútene a úplne prirodzene. Postavy sú schopné v jednom rozhovore spomenúť mäsožravé krvilačné kone, ktoré na útesoch trhajú na kusy zatúlané ovce a vzápätí konverzovať o horúcej čokoláde a o tom, že treba opraviť auto. Všetko je to podávané tak, akoby bolo úplne prirodzené, že sa do života človeka môže pripliesť niečo magické, no pri tom zachovať prirodzený chod života. Toto sa mi na knihách od Maggie Stiefvater páči asi najviac. Nepíše o vyvolených jedincoch, ktorí objavia skrytý magický svet a svojimi veľkolepými činmi ho celý zmenia. Jej príbehy sú o obyčajných ľuďoch, žijúcich v obklopení mágie, ktorá je pre nich rovnako prirodzená ako dýchanie, ktorá je akoby súčasťou prírody a sveta.

Kelpie, alebo podľa mytológie – capaill uisce, sú pre cudzincov opradené mýtmi a ťažko si predstavujú, aké je to vidieť ich naživo. Miestni ich síce poznajú lepšie, no aj tak je málo ľudí, ktorí sa odhodlajú ich chytať a následne na nich jazdiť. Spája sa s nimi mnoho povier, rituálov a starobylej mágie. Jedným z ľudí, ktorí to s kelpiami naozaj vedia, je Sean Kendrick, jedna z hlavných postáv príbehu. Sean miluje kone, či už obyčajné alebo capaill uisce, a drží rekord vo výhrach v pretekoch. Na starostlivosť o tieto krvilačné tvory má naozaj talent a zdá sa, že neexistuje kôň, ktorého by neskrotil. Ako postava bol zaujímavý, tajomný, ťažko sa mu dostávalo do hlavy a veľmi ma zaujímalo, kam sa bude jeho príbeh uberať.
Sean
Druhou z hlavných postáv je Kit Connollyová, ktorá nikdy o závody na kelpiách nestála, no napokon je nútená sa do pretekov prihlásiť. Ako prvé dievča v histórii to nemá ľahké, z každej strany naráža na posmešky a vyhrážky, no nevzdáva sa. Na Kit sa mi páčilo, aká bola tvrdohlavá a odhodlaná, no niekedy sa mi do nej naozaj ťažko vžívalo. Mala som pocit, že je neustále na niekoho naštvaná a
príliš všetko analyzuje. Často však trúsila vtipné poznámky a tento nenápadný humor celý príbeh ešte viac zatraktívňoval. Zaujímavým motívom bol aj vykreslený vzťah medzi Kit a jej dvoma bratmi. Verne zachytila hádky a konflikty, ktoré medzi súrodencami často vznikajú, no aj vzájomnú podporu a puto, ktoré je jedinečné.

Maggie Stiefvater vie navyše krásne narábať so slovami a jej opisné pasáže sú naozaj nádherné. Majú v sebe nádych poetickosti, no nie sú násilne umelecké. Rovnako ako pri mágii v jej podaní, vie ich do textu zapracovať úplne prirodzene, a tak sa v jednej chvíli smejete na nejakej vtipnej pasáži a v druhej obdivujete krásne opisy a metafory.  Pochváliť treba, samozrejme, aj prekladateľku Gabrielu Patkolovú, ktorá odviedla vynikajúcu prácu.

Krvavé preteky sú skvelou ukážkou toho, ako napísať zaujímavý príbeh so zápletkou a sympatickými postavami v kratšom rozsahu, a predsa zachovať tú epickosť a čaro fantasy príbehov. Určite túto knihu odporúčam! ♥️


Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knihu si môžete zakúpiť TU.

sobota 28. marca 2020

RECENZIA: Všetci sme snehové vločky (Holly Bourne)


Originálny názov: Are We All Lemmings and Snowflakes? (2018)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 384
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Šestnásťročná Olive trávi leto v tábore – Tábor Reset však nie je to taký, na aké sme zvyknutí. Chodia doň mladí ľudia s psychickými problémami. Olive nepozná strednú cestu. Buď prespí celý deň, alebo sa jej nepodarí zaspať ani v noci. Nezvláda chaos sveta naokolo ani vo svojom vnútri. 
No čo ak je to všetko inak? Čo ak je to práve ten svet, čo treba opraviť? Nie ju a jej priateľov z tábora. Čo ak sa len zmenou celého sveta dajú vyriešiť všetky problémy? Všetci sme len snehové vločky, ale aj krehké vločky vedia spustiť lavínu!



Tak toto bola fakt super kniha! Zaujímavá, vtipná, svižná a navyše sa zaoberá témou duševných chorôb, čo sa zdá byť v poslednej dobe v YA žánri veľmi aktuálne. Čítalo sa to takmer samo a bavila ma od začiatku až do konca.

Z veľkej časti to bolo vďaka hlavnej postave. Olive bola naozaj zaujímavá. Raz bola s nervami v koncoch, potom ju zas niečo totálne nadchlo a nikto ju nemohol zastaviť. Myšlienky jej lietali kade-tade a sama sa v nich občas nevyznala. Niekedy bola naozaj sympatická a v niektorých chvíľach by som ju za jej konanie najradšej prizabila. Myslím, že by ju skvele vystihovalo slovo chaos.
Zaujímavé bolo aj to, že nechcela poznať svoju vlastnú diagnózu. Bola si vedomá toho, že má nejaký problém, bojovala sama so sebou a túžila po tom, aby bola "normálna". No nechcela, aby ju onálepkovali, aby sa z nej stala len diagnóza.. to mi bolo na nej sympatické. Navyše, autorke sa podarilo naozaj autenticky zachytiť príznaky jej choroby, celé to vyznelo veľmi reálne a knihe to dodávalo na uveriteľnosti.

zdroj
Olive sa naskytne príležitosť zúčastniť sa na experimentálnej liečbe duševných porúch v novo otvorenom zariadení pre tínedžerov. Chopí sa tejto príležitosti a dúfa, že jej to pomôže. Zozačiatku som si nebola istá, či tomu naozaj verí a chce, aby jej bolo lepšie, alebo to robí skôr kvôli svojim rodičom, voči ktorým sa cítila previnilo. Z jej rodičov som mala rozporuplné pocity. Samozrejme, že ju mali radi a v tomto jej rozhodnutí ju podporovali, no pripadalo mi to skôr tak, akoby len chceli, aby sa vyliečila a oni s ňou už nemali starosti. Akoby sa starali viac o to, aby bola Olive "normálna", než reálne o ňu a o jej pocity. Potom neskôr v priebehu knihy sa to trochu zmenilo, vyplávali na povrch veci, ktoré netušila ani sama Olive a ktoré vrhali na veci iné svetlo.

Ďalším veľkým plusom bolo prostredie. Samotná Olive nevedela, do čoho ide a ja som si tiež  nevedela predstaviť tábor pre deti s psychickými poruchami. A vlastne to ani nebol tábor, skôr niečo ako luxusný rezort s dôrazom na pomoc klientom s ich duševným zdravím 😄 Ja by som sa tam cítila ako na dovolenke - nové pekné izby, dobré jedlo, krásne prostredie a množstvo aktivít... no samozrejme nemôžeme zabúdať na terapie, skupinové aktivity a liečbu. Ja osobne by som asi mala problém s rozoberaním svojich problémov pred inými ľuďmi, no na druhú stranu, musí byť fajn stretnúť sa s ľuďmi, ktorí vám rozumejú. A myslím, že nejako takto to brala aj samotná Olive. Bavilo ma sledovať jej denný program, všetky aktivity a systém, ktorí odborníci vymysleli a prispôsobili tak, aby dosiahli čo najlepšie výsledky. Občas ma normálne iritovalo, keď sa Olive rozhodla neplniť to, čo mala a radšej si našla iný program, pretože som stále rozmýšľala, čo ostatní asi tak rozoberajú 😂

Ako to už býva, všade, kde je nejaká komunita ľudí, sa skôr či neskôr začnú tvoriť nejaké skupinky. Aj Olive našla ľudí, ktorí jej boli sympatickí a s ktorými chcela tráviť čas, no aj takých, s ktorými nemala dobré vzťahy alebo si ich vôbec nevšímala. Mne bolo sympatických viac postáv, napríklad Lewis, Jamie alebo Gabriella, ktorí, podobne ako Olive, bojovali s nejakým problémom. Keďže príbeh bol rozprávaný v prvej osobe a Olive nebola práve, hm, najempatickejšia, často sa príliš nezaujímala o vnútorný svet iných ľudí, čo mi bolo trochu ľúto, lebo by som rada spoznala hlbšie aj ostatné postavy. No o každom som mala možnosť zistiť minimálne to, akou poruchou trpí, s akými každodennými problémami sa kvôli tomu musí vysporiadavať a ako vďaka tomu vidia svet.

Zaujímavé bolo aj to, aké rôzne postoje zastávali. Niektorí boli na seba príliš citliví a urážliví, mysleli si, že svet sa točí len okolo nich a ich diagnózy. Iní zapierali, že im niečo je a že ich niečo obmedzuje a najradšej by sa vrátili domov a na všetko sa vykašľali. Zopár ľudí malo tendenciu za všetko viniť seba a nahovárať si, že si za to môžu sami a tak ďalej... donútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo by som asi v takej situácií robila ja a aká by som bola. Vážne by ma to zaujímalo 😅

No a keď sa všetko toto spojilo - šialená a chaotická hlavná hrdinka, zaujímavé prostredie, vtipné situácie, no aj vážnejšie a hlbšie témy - vznikla naozaj pútavá a super kniha, ktorej čítanie som si užívala. Takže či už sa zaujímate o tématiku psychických chorôb alebo len hľadáte knihu, pri ktorej sa dá vypnúť a zabaviť sa, toto je určite ona 😊



Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knihu si môžete zakúpiť TU.

nedeľa 22. marca 2020

RECENZIA: Návrat Sherlocka Holmesa (Arthur Conan Doyle)



Originálny názov: The Return of Sherlock Holmes (1905)

Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 448
Vydavateľstvo: SnowMouse Publishing
Väzba: pevná


Anotácia: Sherlock Holmes, podobne ako mnohí veľkí umelci, žil pre samo svoje umenie a často odmietol pomôcť boháčom a mocným tohto sveta, ak v ňom ich prípad neprebudil záujem. Na druhej strane obetoval týždne tej najintenzívnejšej práce záležitostiam obyčajných ľudí, fvfak sa ich prípady vyznačovali čímsi zvláštnym alebo dramatickým, čo prebúdzalo jeho predstavivosť a čo bolo výzvou pre jeho mimoriadne schopnosti. Jeho neustále sa šíriaca povesť prinášala so sebou aj čoraz rozsiahlejšiu prax a z detektíva sa stal veľmi zamestnaný človek. Doktor Watson vo svojich zápiskoch uchoval podrobnú dokumentáciu o prípadoch, ktoré spolu riešili, a ako sám otvorene priznáva, z toho obrovského množstva je preňho mimoriadne ťažké vybrať tie, ktoré si zaslúžia zverejnenie. Podkladom pre drobné príbehy v zbierke poviedok Návrat Sherlocka Holmesa sa nakoniec stali kauzy, ktoré vzbudili záujem ani nie tak brutalitou zločinu, tvoriaceho ich jadro, ale skôr dômyselnosťou a dramatickosťou ich riešenia. Návrat Sherlocka Holmesa je piatym zväzkom série a rovnako ako v predchádzajúcich častiach, príbehy preložil Ján Kamenistý a ilustroval Julo Nagy.

Do príbehov o Sherlockovi Holmesovi som sa zaľúbila asi pred troma rokmi, keď začala vychádzať nádherná edícia týchto poviedok a románov z dielne SnowMouse Publishing. Návrat Sherlocka Holmesa je už piata časť a ani tejto som nedokázala odolať. Navyše, čím viac kníh z tejto edície mám, tým krajšie vyzerajú pokope na poličke. Viem, že to nie je najdôležitejšia vec, čo sa kníh týka, ale povedzme si pravdu, ktorý knihomoľ sa nevytešuje z krásnych obálok? 😄 Celé spracovanie, od originálnych ilustrácií Jula Nagya, cez látkovú záložku, až po krásnu oriezku... je to fakt skvost. No poďme aj na obsahovú stránku.

Piata časť z tejto série obsahovala až 13 poviedok, pričom každá sa zameriavala na prípady, ktoré Holmes s Watsonom riešili na sklonku 19. storočia po tom, čo sa Holmes znovu objavil vo Watsonovom živote. Niektoré poviedky boli naozaj krátke, no aj na takom malom priestore dokáže autor rozpovedať zaujímavý a zamotaný príbeh. To, čo ma vždy fascinuje najviac je to, že všetky prípady sú vždy veľmi tajomné a na prvý pohľad absolútne neriešiteľné. To si vždy myslia aj postavy, ktoré prichádzajú za Holmesom s prosbou o pomoc. Keďže rozprávačom je Watson, ktorý nevie o nič viac, ako ostatné postavy, aj samotný proces riešenia prípadov zostáva zahalený rúškom tajomstva. Hoci Holmes vždy na konci prípadu ozrejmí, ako ku všetkým svojim záverom došiel, jeho myšlienkové pochody pred nami zostávajú skryté. Zaujímavé je, že keď sa všetko vyrieši, ukáže sa, že to vlastne bolo všetko veľmi jednoduché, stačilo len všetko pospájať. A presne v tom je Holmes neprekonateľný. Občas ma síce trochu pobavili niektoré "metódy" vyšetrovania, ktoré by v tejto dobe pravdepodobne už nefungovali. Najmä to, že sa polícia aj Holmes veľmi spoliehajú na to, že každý "gentleman" je čestný a keď ho vyzvú, povie vždy absolútnu pravdu. To by teraz asi veľmi neprešlo 😄

Niet pochýb o tom, že A.C. Doyle mal veľký talent na písanie a jeho štýl je veľmi pútavý a jedinečný. Pre mňa je však najsilnejšou stránkou jeho príbehov práca s postavami. A tým myslím hlavne Holmesa a Watsona. Sherlock Holmes je ako postava jednoducho nekonečne fascinujúci. Človek nikdy nevie, čo od neho čakať, no veľmi rýchlo si ho zamiluje. Vždy som celá očarená sledovala, ako mení nálady, čo ho dokáže rozrušiť a čo ho nadchýna... mám pocit, že bol úplne iný ako všetci ostatní muži jeho doby. Tí sú vykreslení ako konzervatívni gentlemani, vždy sa snažiaci pôsobiť vznešene a uhladene, pričom Sherlock je absolútny opak. Veľmi zaujímavý je aj Watson, ktorý stojí akoby v strede medzi týmito dvoma svetmi. Na jednu stranu je viac-menej obyčajný, zapadá medzi ostatných obyvateľov Anglicka. Jeho stretnutie s Holmesom ho však na 100% poznačilo a mám pocit, akoby mu už obyčajný život lekára nestačil. Už zažil, čo dokáže ponúknuť priateľstvo s takým geniálnym a neobyčajným človekom a život bez toho je jednoducho o niečo nudnejší a menej uspokojivý. Veľmi sa mi páči aj to, ako Watson všetky tieto ich dobrodružstvá podáva. U jeho rozprávania je jasné, že Holmesa už dobre pozná a že si ho ako človeka veľmi váži. Dokonca aj jeho zvláštne nálady opisuje s dávkou úcty a lásky a za to zase milujem ja jeho 😄

Ako som už spomínala. autor má aj skvelý štýl písania, takže kniha sa čítala veľmi rýchlo a ľahko, nenarazila som na žiadne hluché miesta. Milujem tú jedinečnú atmosféru, ktorú v sebe majú príbehy predošlých storočí a táto kniha ňou bola priam presiaknutá. No a ďalšia vec, ktorú som si nesmierne užívala. bolo to, že ako fanúšikovi seriálového Sherlocka od BBC, mi veľa poviedok z nejakého hľadiska prišlo povedomých. Či už ide o názvy samotných poviedok, ktorými sa tvorcovia seriálov inšpirovali pri pomenovávaní epizód, alebo niektoré konkrétne scény, ako Holmesov návrat, jeho falošné zásnuby alebo prípad s rozbitými bustami... Bolo toho fakt veľa a všetko mi ešte viac umocňovalo skvelý zážitok s čítania.

Takže ak ste sa ešte nedostali k príbehom o Sherlockovi Holmesovi, odporúčam vám ich všetkými desiatmi! ♥️



Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem PreŠkoly.sk
Knižku si môžete zakúpiť TU.