nedeľa 17. júna 2018

RECENZIA: Daj mi tvoje meno (André Aciman)



Originálny názov: Call Me by Your Name (2007)
Rok vydania u nás: 2018
Počet strán: 231
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Elio má sedemnásť a jazyk vášne pozná najmä z kníh a hudby. Vie, čo znamená túžiť, napriek tomu náhle čelí intenzite pocitov, na ktorú ho nemohlo nič pripraviť. Letný hosť jeho rodičov, 24- ročný spisovateľ Oliver, ho rozčuľuje, mätie, priťahuje, opantáva, facsinuje i znepokojuje. Na slnečnej talianskej Riviére sa začína odvíjať príbeh hľadania intimity, ktorá dokáže spojiť dve bytosti tak, že viac nezáleží a tom, kde sa končí jedna a začína druhá.



Niekedy mám pocit, že napísať recenziu k dobrej knihe je oveľa ťažšie, ako napísať niečo o nejakej zlej. Aj teraz mám celkom problém poskladať svoje myšlienky dokopy a povedať niečo zmysluplné o tejto knihe. To najlepšie, čo môžete urobiť, je prečítať si ju. Aby ste pochopili, čo tým myslím.

Rozprávačom príbehu je Elio, ktorého som si hneď veľmi rýchlo obľúbila. Najprv sa zdalo, že je to taký typický introvert- veľa číta, skladá a prepisuje hudbu, čas trávi hlavne so svojou rodinou a s kamarátmi len občas. Potom však raz za čas spravil nejakú vec, ktorou akoby vyšiel zo svojej ulity a odvážil sa skúsiť niečo nové. Tým myslím aj vo vzťahu k Oliverovi. Oliver bol preňho ako nedobytná pevnosť, záhada, nikdy si nebol istý, čo si o ňom vlastne myslí. To bolo jasné aj z Eliovho štýlu rozprávania. Väčšinou to boli také prúdy slov, dlhé a rozvité vety prerušované inými myšlienkami- akoby všetko čo mu prišlo na rozum, musel zo seba hneď dostať von. Často situácie a ľudí opisoval podľa dojmov a pocitov, ktoré v ňom vyvolávali a k niečomu ich pripodobňoval.
Olivera analyzoval do najmenších detailov. Rozoberal jeho správanie, vzhľad, hľadal skryté významy v jeho slovách aj gestách. Keby som ja mala takto o každom premýšľať, asi by som sa zbláznila. Ale k Eliovi to šlo, bolo jasné že je to jednoducho jeho súčasť.
Išlo o retrospektívne rozprávanie a tak Elio veľa krát spomína na nejaké udalosti aj viac krát a vždy spomenie niečo ďalšie, čo si z toho momentu zapamätal.

„Takže toto je on, povedal som si, keď som ho pozoroval, ako sa z kusa ľadu premenil na slnečný lúč.‟

Veľmi sa mi páčilo prostredie v ktorom sa príbeh odohrával. Autor dokázal dokonale vykresliť atmosféru malého prímorskeho mestečka so všetkým, čo k tomu patrí- horúčava letných dní, páliace slnko, more, ospalé dopoludňajšie ticho, cvrlikanie cikád...
Všetky postavy mali k tomu miestu citový vzťah a často to preukazovali, rovnako ako Elio. Hneď som zatúžila po prázdninách na takom mieste- starom dome niekde pri mori na slnečnej Riviére, kde sa stretávajú ľudia z rôznych kútov sveta, premieľajú sa v dome a všetci sa správajú ako rodina. Eliov otec bol profesor, ktorý každé leto u nich doma na pár týždňov prichýlil niekoho kto buď pracoval na nejakej knihe, tiež učil alebo niečo podobné. Za oplátku mu návštevník pomáhal s papierovaním a podobnými vecami. Tak sa k nim dostal aj Oliver, ktorý bol profesorom na americkej univerzite. Okrem nich bol v dome aj vždy niekto zo susedstva. Keďže sa príbeh odohrával v malom mestečku, všetci sa navzájom poznali a trávili spolu čas. Do ich domu mali prístup kedykoľvek, často zostávali na obed alebo večeru, jednoducho tam vždy vládol ruch.
Ešte sa mi hrozne páčilo zakomponovanie talianských slov a prehovorov postáv, ktoré to celé tak pekne dotvorili. Taliančina sa mi ako jazyk strašne páči a príbehu to pridalo na uveriteľnosti a myslím, že to aj celkom čitateľovi pomáha predstaviť si to prostredie.

„Vpísané do každého letného hitu, do každého románu, ktorý som prečítal počas jeho pobytu aj po ňom, vo všetkom od vône rozmarínu za horúcich letných dní po popoludňajší spev cikád; vône a zvuky, s ktorými som vyrastal a boli súčasťou každého leta môjho dovtedajšieho života, no odrazu nadobudli iné významy, navždy podfarbené udalosťami toho leta.‟

Musím však povedať, že občas bolo trochu náročné udržiavať pri čítaní pozornosť a niekedy som si musela niektoré pasáže prečítať viackrát. To bolo hlavne kvôli tomu štýlu písania, ktorý som spomínala- dlhé vety plné metafor a dojmov. Navyše Elio, Oliver a aj Eliov otec mali záľubu vo filozofií a často viedli dlhé rozhovory na túto tému, čo by mohlo byť pre niekoho náročné sledovať. Ja som bola prvýkrát v živote vďačná, že som teraz v maturitnom ročníku mala hodiny filozofie a tak som čo-to vedela napríklad o Herakleitovi alebo Nietzschem.
Viem si predstaviť, že toto niekoho od čítania odradí, čo je podľa mňa škoda, pretože je to naozaj krásny príbeh. Ja sama som si najskôr nebola istá, či knihu chcem čítať, keďže som vedela, že rozoberá LGBT tématiku a navyše je odporúčaná pre čitateľov od osemnásť rokov... trochu som sa toho bála 😅 A je tam niekoľko intímnych scén a Eliovych myšlienok rozpísaných dosť do detailov... no kupodivu sa mi to celkom páčilo, bolo v tom niečo, čo ma zaujalo.

Môzem povedať, že som rada, že mne táto kniha dosť sadla- od toho zvláštneho štýlu písania, cez postavy až po prostredie. Dokonca sa mi páči aj obálka, o ktorej viem, že sa veľa ľudí nevyjadrovalo práve najpozitívnejšie. Podľa mňa však k príbehu úplne sedí- tá oranžová pripomína západ slnka a hrejivé dni a kresba na nej má taký retro feeling, čo tiež úplne sedí, keďže dej je zasadený niekedy do osemdesiatych rokov.
Rovnako sa mi páčil aj film, ktorý som si hneď po dočítaní knihy pozrela a väčšinou sa celkom držal knižnej predlohy. Samozrejme, že to nikdy nie je celkom na 100%, no myslím, že sa veľmi vydaril. Je to predsa len iné vidieť obľúbené scény z knihy takto na plátne, ako len vo svoje hlave. Niektoré scény sa mi páčili dokonca trochu viac, pretože kniha sa zameriava hlavne na city a dojmy postáv a vo filme bolo viac takých scén, kde sa proste niečo dialo. Navyše niektoré pesničky, ktoré odzneli vo filme sú jednoducho nádherné a aj teraz ich počúvam. Takže za mňa film aj kniha palec hore 😍

„Hovorili sme o všetkom možnom. Ale vždy sme to vedeli a mlčaním sme to iba potvrdili. Našli sme hviezdy, ty a ja. A to sa stáva iba raz.

RECENZIA: Dievča v modrom plášti (Monica Hesse)

Originálny názov: Girl in the Blue Coat (2016)
Rok vydania u nás: 2018
Počet strán: 312
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Píše sa rok 1943 a v nacistami okupovanom Amsterdame vládne prídelový systém. Mladučká Hanneke sa však vyzná. Na čiernom trhu sa pohybuje ako ryba vo vode a dokáže zaobstarať väčšinu vecí, ktoré ľudia potrebujú. Pri jednej z donášok ju jej pravidelná zákazníčka požiada o pomoc. Nechce zohnať mäso či kávu, chce, aby Hanneke našla židovské dievča, ktoré ukrývala. Vzala si len svoj modrý plášť a zmizla nevedno kam. Hanneke sprvu ani neuvažuje o tom, že by sa do nebezpečného pátrania pustila, ale keď položí prvú otázku a dostane na ňu odpoveď, chce zrazu vedieť viac. Postupne je vtiahnutá do pavučiny tajomstiev a ohromujúcich odhalení, ktoré ju zavedú až do centra študentského protifašistického odboja...


Už som sa stretla s množstvom kníh s vojnovou tématikou, no môžem povedať, že Dievča v modrom plášti bolo niečo úplne iné, než som doteraz prečítala.
Najprv som sa trochu obávala, že to bude niečo ako klaická detektívka, pretože tie ja veľmi nemusím, no už po prvých stránkach bolo jasné, že to tak nie je. Hneď sa stretávame s hlavnou hrdinkou príbehu, Hanneke Bakkerovou. Je to obyčajné osemnásťročné dievča, ktoré však nežije tak celkom obyčajný život. Počas vojny patrí k tým "šťastnejším" obyvateľom Amsterdamu, ktorí nemajú židovský pôvod a tak môžu žiť viac-menej slobodne, až na niekoľko obmedzení, ktoré nemecká okupácia spôsobila. Ide hlavne o nedostatok tovaru a potravín na trhu a tak sa Hanneke rozhodla, že si bude privyrábať nakupovaním a doručovaním tovaru z čierneho trhu ostatným obyvateľom mesta. Žije tak trochu dvojitý život, pretože rodičia o jej druhom zamestnaní nič netušia a ona sa snaží, aby to tak aj zostalo- hlavne aby ich ochránila.
Už týmto obchodovaním porušuje pravidlá a tým vlastne svojim spôsobom bojuje proti nacistickým okupantom, ktorí ovládli jej krajinu. Keď ju však jedna známa požiada, aby našla stratené židovské dievča, žiada od nej oveľa viac, než si kedy myslela, že by bola schopná urobiť.

Celá hlavná dejová línia je vlastne zhrnutá v anotácií a ja nemôžem spomenúť nič ďalšie, aby som neprezradila niečo z tej geniálnej zápletky... takže môžem opísať len svoje pocity z knihy. A tie sú úžasné. Od začiatku je v knihe prítomné napätie a viac ako len jedna záhada. Hanneke ukrýva jedno tajomstvo o ktorom som chcela od začiatku vedieť viac a nemohla som sa dočkať, kedy vyjde na povrch. Rovnako sa veľa tajomstiev vynára počas pátrania po stratenom dievčati. Páčilo sa mi, ako sa Hanneke pustila do pátrania a ako využívala všetky svoje znalosti. Pri tom stretávala množstvo rôznych ľudí, ktorí jej s "prípadom" pomáhali, alebo naopak situáciu sťažovali. Celý čas vládla taká napätá atmosféra, pretože v tých časoch človek nemohol vedieť komu veriť, kto by chápal potrebu židom pomáhať a z koho by sa mohol vykľuť sympatizant nacistov a prípadne všetkých udať.

„Možno nemôžeme obchodovať so svojimi citmi, zamieňať dobré skutky za zlé a očakávať, že nás to scelí."

Ďalšie veľke pozitívum bolo tempo, akým sa Hanneke vysporadúvala s celou situáciou. Nebola to nijaká veliteľka tajnej protifašistickej organizácie, ktorá by sa vrhala do nebezpečenstva a nehľadela pri tom na svoj život ani na svoju rodinu. Mám pocit, že také hrdinky sú v každej druhej knihe a niekedy sú fakt málo uveriteľné. Hanneke bola skôr racionálna a občas trochu vypočítavá. Nebola hlavou všetkého, ale sama sa so všetkým len zoznamovala, keď postupne prenikala do centra odboja.
Bolo úžasné sledovať všetky tie tajné akcie a plánovania, ktorými ľudia pomáhali židovským rodinám v tých časoch. O to úžasnejšie to bolo, keď som sa dozvedela, že autorka sa inšpirovala skutočnými ľuďmi a udalosťami a mnoho situácií a scén z príbehu bolo autentických. Neviem si ani predstaviť, aký to musí byť pocit, keď celý čas ako pomáhate, riskujete vlastný život a ste v neustálom nebezpečenstve, že vás odhalia. Nehovorím len o skrývaní židov vo vlastných domoch, ale aj o množstve ďalších spôsobov, akým vtedy ľudia pomáhali a protestovali proti nemeckej okupácií. O veľa z nich som ani len netušila a som veľmi rada, že boli v tomto príbehu a ja som sa mohla veľa nového dozvedieť.

Kniha má vyše tristo strán, no ani raz som nenarazila na nejaké hluché miesto alebo zbytočnú pasáž. Všetko bolo perfektne rozvrhnuté, tajomstvá sa odhaľovali pomaly a postupne, čo pridávalo na napätí. Mala som niekoľko teorií a nápadov, ako by sa mohlo všetko vyriešiť a jednu vec som takmer uhádla, no aj tak ma rozuzlenie dosť prekvapilo.
Príbeh nebol zbytočne sentimentálny, no rozhodne bol veľmi dojemný a hlavne zdrvujúco realistický.  Ako som už vravela, čítala som niekoľko kníh s vojnovou tématikou, no táto bola akási iná a môžem povedať, že ju na sto percent odporúčam každému :)

štvrtok 14. júna 2018

RECENZIA: Tri temné koruny (Kendare Blake)

Originálny názov: Three Dark Crowns (2016)
Rok vydania u nás: 2018
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: pevná

Anotácia: Na ostrove Fennbirn sa každú generáciu narodia tri výnimočné deti- trojčatá. Tri kráľovné, tri právoplatné dedičky temného trónu. Každej koluje v žilách iná mágia. Mirabella je nebojácna elementalistka, ktorá lusknutím prstov vykreše nenásytné plamene či privolá hromy a blesky. Katharine je travička, ktorá namieša akýkoľvek jed. A naturalistka Arsinoe ovláda faunu a flóru- traduje sa, že pod jej rukami rozkvitne tá najčervenšia ruža a skrotne aj najzúrivejší lev. 
Ktorá však zasadne na temný trón? 
V deň svojich šestnástych narodenín sa musia sestry podujať na sériu nebezpečných skúšok na život a na smrť. Korunu získa tá, ktorá ostane na žive. V hre je totiž viac než len starodávny trón.

Už dlho sa mi nestalo, že by ma kniha zaujala natoľko, že by som ju zhltla celú za pár hodín... no presne to sa stalo dnes 😅
O knihe Tri temné koruny som počula už dávnejšie od zahraničných booktuberiek a keď mi prišla do cesty v slovenskom preklade, povedala som si, že ju musím mať! Skrýva v sebe zaujímavý príbeh, ktorý sa mi páčil oveľa viac, než som predpokladala a už sa nemôžem dočkať pokračovania.

Ak ste si prečítali anotáciu, viete, že príbeh sa točí okolo troch sestier, ktoré sú odsúdené na to, aby sa jedného dňa stretli vo vražednom súboji, pričom len jedna z neho vyjde živá a získa korunu. Dovtedy žijú oddelene, každá vo svojom meste obklopená mocnými rodinami, ktoré ich majú vychovávať a pomáhať zdokonaľovať sa v magických daroch, ktoré pri narodení dostali. A toto sa mi na tom celom páčilo najviac. Každá kráľovná bola iná a tým to bolo zaujímavé. Keďže sa striedali kapitoly rozprávajúce príbeh z pohľadu každej jednej zo sestier, dostalo sa nám opisu krajiny a pomerov v nej z rôznych perspektív.
Hneď na začiatku sa stretávame s Katharine, ktorá je travičkou. Zaskočilo ma, čo všetko to obnášalo a ako prebiehal jej "výcvik", ktorý jej mal pomôcť nadobudnúť odolnosť voči rôznym jedom. Musela si toho veľa vytrpieť a všetko, čo sa jej v živote odohrávalo mi prišlo veľmi bezútešné a temné, až mi jej bolo ľúto. Vyzerala byť celkom slabá a poddajná, akoby jej bolo jedno čo všetko s ňou v jej kráľovstve stvárajú. No potom sa postupne začala vykresľovať ako osoba, aj ako kandidátka na trón a celkom ma prekvapilo, ako sa to s ňou napokon vyvinulo. Za väčšinu vďačí Pietyrovi, chlapcovi z bohatej rodiny a mocného rodu Arronovcov, ktorí sa o ňu od malička starali. Pietyr jej veľmi pomohol a hoci vzťah medzi nimi mi od začiatku prišiel veľmi zvláštny, nečakala som že dopadne
tak, ako dopadol.
Druhou sestrou je Mirabella, ktorá je mocná elementalistka. Bola favoritkou medzi sestrami, pretože z nich bola najsilnejšia, no mrzí ma, že sme nedostali trochu viac ukážok jej moci. Hoci bola najmocnejšia, mne prišla najmenej zaujímavá. Neviem, čím to bolo, no nejako som si k nej nevytvorila vzťah, aj keď bola celkom láskavá k slúžkam aj priateľom... mám z nej také zmiešané pocity.
Posledná kráľovná, Arsinoe bola úplne iná ako jej sestry. Bola naturalistka, čiže by mala vedieť ovládať prírodu, no jej dar sa zatiaľ veľmi neprejavil. Naturalisti si dokážu privolať pomocníka zo zvieracích radov, ktorý sa stane ich ochrancom a spoločníkom. Môže to byť hocijaké zviera- pes, kohút, alebo vrana... Arsinoe sa však ešte ani toto nepodarilo a preto bola trochu frustrovaná. Najväčší rozdiel medzi ňou a jej sestrami však bol spôsob, akým žila. Mala som pocit, že ľudia sa k nej ani nesprávajú ako ku kráľovnej- žila medzi obyčajnými ľuďmi, obliekala sa ako oni a aj s nimi pracovala. Prakticky žila v rodine Milonovcov, po boku Jules, jej najlepšej priateľky a ochrankyne, ktorá jej mala pomáhať zdokonaľovať sa. Páčilo sa mi, aká bola, že odmietala všetky tie pompéznosti na ktoré si potrpeli ostatné kráľovné a správala sa ako obyčajné dievča. Navyše bola hrozne drzá a nebojácna a to na nej bolo strašne sympatické.
Keďže príbeh opisoval každú jednu z nich a aj ich okolie, v príbehu sa vyskytovalo strašne veľa postáv a občas som v niektorých mala chaos. Pamätala som si, že Arsinonini najlepší priatelia sú Jules, Joseph a neskôr aj Billy; že pri Mirabelle stáli Elizabeth s Bree a Katherine najviac pomáhal Pietyr... no občas keď spomenuli niekoho z jednej z rodín, u ktorých dievčatá bývali, musela som veľmi rozmýšľať, kto je kto. Skrátka toho bolo veľa. No skvelé bolo, že každá z postáv si vedela zachovať nejaký charakter a bola niečim zaujímavá...

Keďže každá kráľovná žila v inom meste, podporovali ich rôzni ľudia s rôznymi záujmami. To viedlo k množstvu intríg, ktoré jednotlivé rody splietali a k plánom, ako pomôcť svojej kráľovnej aby vyhrala a získala korunu. Atmosféra celého príbehu bola kvôli tomu taká napätá, nebolo jasné, kto mal vlastne navrch a ako to dopadne. Každá jedna sestra bola svojim spôsobom hodná toho byť kráľovnou a nedalo sa tak celkom určiť, ktoré postavy sú dobré a ktoré zlé a ktorá by mala vyhrať... doteraz mi nie je celkom jasné, ktorej som držala palce a najradšej by som bola, keby vládli všetky tri (no, aj keď Mirabellu by som možno dokázala obetovať 😅).
Okrem napätia sa mi strašne páčili aj iné veci, ktoré dotvárali celkovú atmosféru príbehu. Napríklad oslavy Beltainu, čo bola vlastne slávnosť, na ktorej mali všetky tri sestry predviesť svoje dary a potom sa navzájom pozabíjať. Na tejto oslave sa stretli všetci ľudia z celej krajiny, kde spoločne niekoľko dní oslavovali. Bývali v stanoch v údolí, zúčastnili sa spoločnej Poľovačky a potom usporadúvali hostiny. Neviem prečo, ale ja som strašný úchyl na opisy jedál a hostín v knihách a tu ich bolo až-až. Až som skoro cítila všetky tie úžasné vône a chute, ktoré autorka opisovala a neraz sa mi stalo, že som si počas čítania musela ísť zobrať niečo pod zub 😂

No a čo ma najviac dostalo bol ten koniec. Proste... wau. Mala som veľa tipov, ako sa to celé skončí, no posledných pár kapitol ma naozaj prekvapilo. Všetky tie zvraty v deji, konanie niektorých postáv...  nič z toho som nečakala a naozaj ma to nabudilo na druhý diel. Netuším, či a kedy bude preklad ďalšej časti, ale ak náhodou nebude, určite si ju prečítam aj v angličtine, pretože fakt chcem vedieť, ako to celé dopadne.

~

Tri temné kráľovné
v údolí zrodené,
priateľstvo trojičkám
nebude súdené.

Tri temné sestry
krásne ako sen,
prežiť a vládnuť
môže jedna len.

~

streda 13. júna 2018

Prázdninové čítanie

Výhodou toho, že je človek v maturitnom ročníku je bezpochyby to, že prázdniny mu začínajú o čosi skôr a neskôr sa aj končia. Keďže som úspešne zmaturovala už koncom mája, od začiatku júna si vychutnávam oddych a čo je najdôležitejšie- konečne mám čas na čítanie! To som celý rok poriadne zanedbávala, hlavne kvôli učeniu a všetkým povinnostiam, ktoré zo sebou maturitný ročník prináša  (tým vôbec nemyslím stužkovú, dozvuky a kadejaké iné akcie so spolužiakmi 😅). Teraz, keď už mám však konečne čas, doháňam všetko čo som počas celého roka zanedbala a na konto mi pribudlo päť prečítaných kníh.
Ako prvú som doslova zhltla knihu, ktorú som mala na wishliste už veeeľmi dlho a to je Magnus Chase a bohovia Asgardu: Thorovo kladivo od Ricka Riordana. Jednotku som čítala asi pred dvoma rokmi a veľmi som sa tešila na dvojku, no nie a nie si nájsť čas... až teraz sa mi to konečne podarilo. A som rada, pretože sa mi veľmi páčila 😊
Za ňou nasledovala dosť ospevovaná novinka Ja, Simon od Becky Albertalli, ktorou ma Slovart veľmi milo prekvapil... a musím povedať, že to bola taká fajn oddychovka, prečítala som ju za pár hodín a fakt sa mi páčila. Už sa teším aj na film, aj keď už teraz viem, že budem dosť porovnávať 😅.
Potom sa ku mne dostala tiež celkom pretriasaná kniha - Tinta od Alice Broadway. Recenzia na ňu vyšla pred pár dňami, je v nej všetko čo sa mi páčilo aj nepáčilo... aj keď celkovo som si jej čítanie užila.


Hneď za ňou som vzala do ruky knihu, o ktorej som netušila, čo mám od nej očakávať a to Tri temné koruny od Kendare Blake... a úplne ma uchvátila! 😮 Recenzia vyjde niekedy v nasledujúcich dňoch, no môžem povedať, že ju určite odporúčam a už sa nemôžem dočkať ďalších dielov.
No a poslednou knihou, ktorú som dočítala len včera, je Zradená ľúbosť od slovenskej spisovateľky Jany Pronskej. Už dlho mi ležala na poličke a tak som sa rozhodla ju konečne otvoriť... a som rada, že som tak urobila. Je to historický román, čiže niečo čo ja vôbec nečítam, no bola som fakt prekvapená ako veľmi sa mi páčila. Nebol to len jednoduchý príbeh o láske. Dej sa odohráva v Uhorsku a sleduje príbeh zemanovej dcéry Marice a vojvodu Alexandra. Páčilo sa mi, že autorka za nezamerala len na nich dvoch, ale opisovala aj dianie v krajine, bitky a vojny proti Turkom a pomery na kráľovskom dvore... bolo to fakt zaujímavé a táto kniha vo mne tak nejako vzbudila túžbu prečítať si niečo ďalšie z tohto žánru 😁.


No a teraz prichádzajú knihy, ktoré by som veľmi rada stihla prečítať do konca leta, alebo teda septembra (ešte neviem, kedy mi začne škola).
Najprv sú to samozrejme recenzné výtlačky, ktoré sa vždy snažím čítať prednostne, aby mohla čo najrýchlejšie vyjsť recenzia. Zatiaľ mám len dva- prvým je kniha Dievča v modrom plášti od Monicy Hesse. Viem o nej len toľko, že spracúva tému druhej svetovej vojny a niekoľko  takých kníh som už prečítala, tak verím, že sa mi bude páčiť. No a potom ma čaká Daj mi tvoje meno od André Acimana. Viem, že je aj film, ktorý by som si rada pozrela no a pred tým sa vždy snažím prečítať knihu, takže dúfam, že sa mi bude páčiť.


Čo sa týka očakávaných kníh, ktoré majú toto leto vyjsť, tak som zatiaľ postrehla len dve, na ktoré si brúsim zuby. Havraní kráľ od Meggie Stiefvater je štvrtým a posledným dielom zo série Havranieho cyklu. Táto séria ma fakt dostala a už sa nemôžem dočkať, kedy si konečne prečítam finálny diel.
No a potom sa veľmi teším na Veža na úsvite od Sarah J. Maas, ktorá je šiestym pokračovaním série Trón zo skla. Napriek tomu, že je to tak trochu "odveci" diel, pretože nesleduje hlavnú dejovú linku a príbeh Aelin ako v predošlých dieloch, vraj je pre príbeh dôležitý a celkom sa teším aj na postavy, ktoré sa tam vyskytnú 😊.


Takou poslednou kategóriou sú knihy, ktoré mám už dlhší čas doma a rada by som si ich konečne prečítala. Je ich celkom dosť, no ja som vybrala tie, do ktorých sa chcem pustiť najviac.
Prvou z nich je Schindlerov zoznam od Thomasa Keneallyho. Dostala som ju ako darček ešte na Vianoce. Je to jedna z tých výnimiek, kedy som videla film, no ešte nečítala knihu. Už dlho sa chcem do nej pustiť a už sa na ňu fakt teším.
Hneď za ňou je Sherlock Holmes: Pes rodu Baskervillovcov od Arthura Conana Doyla. Sherlocka milujem v seriálovom spracovaní, no vždy som si chcela príbehy o ňom aj prečítať. S tým som začala keď vydavateľstvo Snow Mouse Publishing začalo publikovať nové nádherné vydania a toto už je tretí zväzok. V prvých dvoch bolo dokopy 14 kratších príbehov, toto je len jeden, no zato rozshialejší. Prvé dve knihy som si veľmi užila tak verím, že to tak bude aj pri tejto.
Ďalej by som sa rada dostala ku Jeden z nás klame od Karen M. McManus, ktorú som už raz začala čítať... no kvôli niečomu som ju odložila na neskôr a už som sa k nej nevrátila 😅. Tak by som ju rada dočítala.


Vo svete Ginny Moonovej od Benjamina Ludwiga som raz vyhrala v jednej súťaži a keď sa ku mne dostala, bola som riadne happy... no odvtedy som na ňu nemala čas, tak by som to rada dobehla.
Rovnako je to aj s knižkou Šaman od jazera Wakante od Roderika Haydona.
Potom by som si rada konečne prečítala knihu od Mirky Varáčkovej Drž ma, keď padám, ktorá sa mi tak trochu zapatrošila a tak som na ňu úplne zabudla 😅.


No a napokon sa chystám na dve knihy od Ericha Mariu Remarqua a to Čierny obelisk a Čas žitia a čas umierania. Z obidvoch som hrozne nadšená, pretože som ich objavila v anikvariáte za skvelé ceny a navyše Remarqua milujem, takže už sa na ne nemôžem dočkať!


Taak a to je všetko. Možno mi na tento zoznam ešte pribudne niekoľko titulov, podľa toho čo ešte v lete vyjde a čo ma zaujme... budem sa však hlavne snažiť prečítať všetko z tohto zoznamu, tak mi držte palce 😅.

A čo sa chystáte cez prázdniny čítať vy? 
Určite mi dajte vedieť! 
Prajem pekný deň 😊.

pondelok 11. júna 2018

RECENZIA: Tinta (Alice Broadway)



Originálny názov: Ink (2017)
Rok vydania u nás: 2018
Počet strán: 304
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: brožovaná

Anotácia: V Saintstone neexistujú žiadne tajomstvá. Každý člen spoločenstva má svoje úspechy aj pády zaznamenané na pokožke. Niektoré znaky sú prejavom čestnosti a lojálnosti, iné celému svetu vykričia, kto je zlodej a zradca. Leora nachádza po smrti svojho otca útechu v nepredstaviteľnom príbehu, ktorý rozprávajú otcove tetovania. Až kým na šiji neobjaví v tinte znak, ktorý je dôkazom najstrašlivejších zločinov, aké v Saintstone poznajú. Leora je presvedčená, že ide o omyl. No kým začne konať, niekto toto desivé tajomstvo vyzradí a pošliape tak dedičstvo jej otca. Leorin život sa razom ocitne v nebezpečenstve.


Táto kniha je jedna z tých, ktorú vezmete do rúk kvôli tomu, že vás niečím zaujme, hoci ste o nej nikdy predtým nepočuli. Mne sa zapáčila, rovnako ako mnohým ďalším ľuďom, kvôli zaujímavej a krásnej ligotavej obálke, no rovnako ma zaujal aj príbeh.

Hlavná hrdinka Leora žije v dystopickom svete v ktorom si ľudia nechávajú na kožu zaznamenať všetky dôležité životné udalosti a tie potom určujú, čo sa s nimi po smrti stane. Všetko to malo až taký náboženský nádych a občas to bolo trochu desivé. Po smrti ľuďom doslova stiahli kožu a spracovali ju do knihy, ktorá potom prezentovala životný príbeh daného človeka. Brrr. No bolo to veľmi originálne a celý ten motív tetovania sa mi strašne páčil. Neboli to len obyčajné obrázky na koži. Leora ich dokázala "čítať", teda rozlúštiť ich skryté významy a vďaka tomu spoznať celý životný príbeh človeka, ktorý ich mal na tele.
Ďalšia vec, ktorá bola fakt super, boli rozprávky a rôzne príbehy, ktoré boli súčasťou tejto komunity a ktoré viac-menej vysvetľovali históriu tohto sveta. To je podľa mňa v dystopických a fantasy knihách veľmi dôležité. Trochu čitateľa zasvätiť aj do pozadia príbehu, objasniť politiku a fungovanie celého systému. Bez toho mi príde ťažké naplno sa ponoriť do deja, pretože je vtedy tak trochu ťažko uveriteľný a ja furt len rozmýšľam, čo sa asi mohlo v minulosti stať, že to vyústilo do takéhoto spoločenského usporiadania. Tu to bolo síce vysvetlené tak trochu nepriamo, cez spomínané rozprávky a príbehy, no stačilo to.

Musím sa však priznať, že zozačiatku som až taká nadšená nebola. Hlavne čo sa týka autorkinho štýlu písania. Prišlo mi to také nemastné-neslané, používala málo opisov a také tie holé vety, ktoré ma proste nezaujali. Prvých pár kapitol som sa zmietala medzi nadšením z originálneho sveta a sklamaním zo slabšieho podania tohto príbehu. Potom sa však niečo stalo, prišiel taký divný zvrat a ja som knihu nedokázala odložiť. Čítala som dlho do noci a tešila som sa, keď ju na druhý deň budem môcť znova zobrať do ruky. Dokonca sa mi zdalo, že aj to písanie sa postupne zlepšovalo, alebo som si naň postupne zvykala :'D Bolo to hlavne zaujímavým príbehom, ktorý stále napredoval a ja som chcela hrozne vedieť, ako to dopadne.

V príbehu sa nevyskytovalo veľa postáv, len Leorina rodina, priatelia a ľudia s ktorými sa každý deň stratávala. Najviac sa mi páčil Obel, tatér ktorý ju zaúčal a u ktorého mala neskôr pracovať. Ani neviem, čím ma tak zaujal, možno jeho povahou- bol nekompromisný, často drzý, no zároveň veľmi láskavý.
Ďalšou celkom zaujímavou postavou bol Oscar, ktorý sa tam zjavil tak trochu z ničoho nič a
pomáhal Leore pri vyšetrovaní jej otca. Samozrejme že bol aj veľmi príťažlivý a tajomný, takže Leora mala trochu rozptýlenia od všetkého, čo musela riešiť. Nešlo však o takú tú klasickú romantickú linku ako v podobných knihách, čo sa mi fakt páčilo.
V príbehu sa celkom často vyskytovala aj Leorina kamoška Verity a jej rodina, ktorá jej v mnohých veciach veľmi pomohla, potom Leorina mama, spolužiak Karl alebo Mel, ktorá v meste zohrávala úlohu rozprávačky príbehov a bola zároveň aj Leorinou mentorkou. Mám pocit, že tieto postavy nedostali až tak veľa priestoru a niekedy by som uvítala vedieť trochu viac z ich života... no na to možno bude viac priestoru v pokračovaniach :)

Celková atmosféra príbehu bola taká zvláštna, bolo jasné, že sa niečo zomelie, no nebola som si istá čo... musím povedať, že veľa vecí ma prekvapilo a množstvo zvratov som vôbec nečakala. Hlavne posledných pár kapitol. Tam sa to všetko poriadne zamoce. Neviem, či to bol zámer, no miestami som mala pocit, že ani sama hlavná hrdinka poriadne nevie, čo si vlastne myslí a na koho strane stojí, zo všetkých tých udalostí bola poriadne zmätená... rovnako ako ja :'D

Musím však povedať že Tinta ma v konečnom dôsledku vôbec nesklamala. Ponúka zaujímavý originálny príbeh ktorý sa rýchlo a ľahko číta, čo z nej robí knihu, ktorá určite stojí za to :)
(A tá obálkaaaaa *.*)