pondelok 15. októbra 2018

Knižná spoveď TAG

1. Darovala si niekedy knihu, ktorú si sama dostala?

Hmm... určite nie pokiaľ to bol narodeninový darček alebo niečo podobné. No ak som sa ku knihe dostala iným spôsobom, napríklad som ju vyhrala, potom prečítala a nebola tak celkom pre mňa, rada ju posuniem ďalej. Nevidím zmysel v tom mať doma knihy, ktoré sa mi nepáčia, keď môžu potešiť niekoho iného :)
2. Povedala si niekedy, že si nejakú knihu čítala aj keď to nebola pravda?


Pokiaľ sa to netýka povinného čítania v škole (čo sa stalo snáď milionkrát), tak nie. Väčšinou keď už sa s niekým rozprávam o knihách, čo bohužiaľ nie je tak často ako by som chcela, snažím sa povedať a aj dostať čo najúprimnejší názor. Prečo by vlastne niekto v tomto klamal? 😅
3. Požičala si si niekedy knihu a nevrátila ju?

Určite nie, pertože sama to N-E-N-Á-V-I-D-Í-M a nechápem, ako môže mať niekto tú drzosť a nevrátiť niečo, čo si požičal. A ešte k tomu knihu! Možno som trochu emotívna, pretože ešte niekedy v máji si jednu knihu požičala moja teraz už bývalá spolužiačka a dosť sa bojím že ju už nikdy neuvidím 😭 (knihu, nie spolužiačku :D)
4. Čítala si niekedy sériu v nesprávnom poradí?


Áno, ale nie vedome. Raz som si v knižnici požičala Crescendo od Becci Fitzpatrick pretože ma zaujala a vážne som si jej čítanie užívala. Občas sa v nej síce objavilo niečo, čo ma trochu zmiatlo, nejaké situácie alebo rozhovory ktoré odkazovali na niečo, čo sa už stalo a ja som sa čudovala, ako to mám dopekla chápať. Až keď som ju dočítala a išla si po ďalší diel, zistila som, že to bola druhá časť a ja som preskočila prvý diel Zavrhnutý 😅
5. Prezradila si niekedy niekomu knižný spoiler?

Na toto si tiež väčšinou dávam pozor, pretože sa mi veľmi často stáva že sa sama nechtiac vyspoilerujem, čo je nekonečne frustrujúce.
6. Spravila si niekedy na knihe somárie uši?


Napriek tomu, že si na knihy dávam veľký pozor, stalo sa mi, že som knihu nechtiac ohla, pokrčila alebo natrhla stranu. Vtedy to vždy niekoľko minút predýchavam a vyzývam Dia aby ma trafil bleskom... ale naschvál somárie uši nerobievam, radšej používam záložky a keď nemám nič také poruke, niekde si zapíšem stranu, kde som prestala čítať.
7. Povedala si niekedy niekomu, že nejakú knihu nevlastníš, aj keď ju v skutočnosti máš?

Rozmýšľam, či sa stal nejaký takýto konkrétny prípad ale viem si predstaviť, že by si niekto chcel požičať knihu na ktorej mi veľmi záleží a ja by som mala obavy, že sa mi nevráti. Vtedy by som rozhodne klamala, len aby som ju ochránila. 😁
8. Povedala si niekedy niekomu, že si nejakú knihu nečítala, aj keď si ju čítala?


Spomínam si, že keď som bola mladšia, nahliadla som do Päťdesiat odtieňov sivej, pretože som vedela že je trochu, ehm, kontroverzná a ja som bola zvedavá. Veľa ľudí ju vtedy odsudzovalo a tak som sa najprv nepriznala, že som ju čítala. Teda, technicky vzaté, nečítala, bolo to len pár pasáží... Až neskôr, keď už to nebol taký "big deal" a vedela som, že veľa mojich kamošiek videlo aj filmy, som sa tým už netajila 😁
9. Preskočila si niekedy v knihe kapitolu alebo nejakú časť?

Aj keď sa mi nejaká kniha číta ťažko alebo pomaly, bojím sa takto preskakovať, aby som neprišla o niečo dôležité. Človek nikdy nevie, možno by som preskočila jedinú dobrú časť. Takže sa nedá povedať, že by som úpne vynechávala a preskakovala nejaké časti, no keď som už naozaj strašne znudená a neviem si s knihou rady, čítam ju tak akoby letmo, že jej veľmi nevenujem pozornosť a snažím sa cez ňu jednoducho nejako dostať (ehm, Tisíc chlapčenských bozkov, ehm).

10. Ohovárala si niekedy knihu, ktorá sa ti v skutočnosti páčila?

Nemyslím si. Ak už aj niekto mal negatívny názor na knihu, ktorá sa mne páčila, vždy som taká, že ho dokážem vypočuť a aj niektoré veci pripustiť, no nehanbím sa povedať svoj názor. Myslím, že každý má právo povedať svoj názor a hlavne by sme mali chápať, že čítanie je veľmi subjektívne a každému jednoducho sadne niečo iné.

streda 3. októbra 2018

RECENZIA: Havraní kráľ (Maggie Stiefvater)


Originálny názov: The Raven Cycle #4: The Raven King (2016)
Dátum vydania u nás: 2018
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Už sú to roky, čo Gansey márne hľadá strateného waleského kráľa. Postupne sa k nemu na jeho nebezpečnej misii pridali ďalší: Ronan, ktorý dokáže privádzať veci zo snov. Adam, ktorý žije v ustavičnej lži. Noah žijúci len napoly. A blue, čo verí, že jej je súdené zabiť Ganseyho. Napriek tomu sa púšťa s nevyspytateľnými Havraními chlapcami do záverečnej partie smrtiacej hry, v ktorej sny a nočné mory splývajú v jedno a najúprimnejšiu lásku od najťažšej straty nejde oddeliť. Ničomu mŕtvemu nemožno veriť. Nič živé nie je v bezpečí.


Určite poznáte také tie zmiešané pocity, keď sa vám do rúk dostane posledná časť nejakej úžasnej série, ktorú ste si postupne veľmi obľúbili a neviete či sa tešiť, že sa konečne dozviete k čomu celý príbeh smeroval, pretože vám je zároveň ľúto, že sa sa to celé končí. Ani Havraní kráľ nebol výnimkou a ja som túto knihu brala do rúk s veľkými očakávaniami aj obavami.

POSTAVY

Havraních chlapcov som prvý krát vzala do rúk pred vyše rokom aj pól a postupne ako som čítala ďalšie časti, mi postavy stále viac a viac prirastali k srdcu. Preto som veľmi dúfala, že sa to pre nich skončí šťastne. Potom som si však uvedomila, že ani neviem, čo to pre nich znamená. Nájsť Glendowera? Alebo odísť z Henrietty? Problém bol, že hoci si boli všetci naozaj blízki, každý v skutočnosti túžil po niečom inom.

Adam vždy chcel jediné- vyrovnať sa ostatným. Prvý krok bol odísť od rodičov, zohnať si niečo vlastné (v jeho prípade auto a bývanie) a úspešne ukončiť školu. Zdalo sa, že je tým posadnutý, stále riešil peniaze, neznášal keď niekto niečo platil zaňho, lebo mu to pripadalo ako charita. Potom keď sa spojil s Cabeswaterom sa trochu upokojil a som rada, že tomu tak je.
Ronan bol vždy zaujímavá a komplikovaná postava, hlavne odkedy sme mali možnosť zistiť viac o jeho schopnostiach. Je skvelé, že tým sa to nekončí a každým dielom zo seba odhaľuje stále viac a viac. Mieša sa v ňom agresivita a zatrpknutosť s láskavosťou a vášňou. Páči sa mi, že ho autorka nevykreslila ako takú tú typickú tajomnú drzú postavu, ktorá tak pôsobí len pre štýl a nie je za tým nič hlbšie. Ronan má mnoho stránok a mnoho vrstiev osobnosti, pričom každá je zaujímavejšia než tá predošlá.
Gansey. Kráľ celej skupinky, vodca výpravy, začiatok všetkého. Už v predošlých dieloch bolo jasné, že on je ten, kto všetkých drží pohromade a ku ktorému všetci vzhliadajú. Má v sebe nejaké čaro, iskru, ktorá ho robí neuveriteľne sympatickým a zaujímavým. No aj on sa postupne vyvíjal a v tejto záverečnej časti bol trochu iný ako na začiatku. Mala som pocit, že hoci ho vášeň neprešla, začal sa na veci pozerať trochu inak a viac o nich premýšľať.
Noah a jeho úloha v príbehu sa veľmi ťažko opisuje, no je jasné, že je neoddeliteľnou súčasťou ostatných chlapcov a vždy do deja vnesie niečo nečakané. V tejto časti nebol až taký prítomný a zjavoval sa veľmi nečakane, no vždy ma to potešilo.
Blue je postava z ktorej som bola vždy najviac zmätená. Je to taká tá hrdinka, ktorá mi neprekáža, no nemám k nej vytvorený nejaký hlboký vzťah. Dlho som nevedela prísť na to, čo ju vlastne definuje alebo aká je. Čo v živote chce. No potom mi došlo že najvýraznejšia je na nej jej túžba byť so svojimi Havraními chlapcami, ktorých miluje a myslím, že to úplne stačí.
V tomto diele sa objavila nová postava, ktorú som si z nejakého dôvodu veľmi rýchlo zamilovala a to Henry. Objavil sa nečakane a až do konca som vlastne nevedela, čo presne má za lubom alebo aká je jeho úloha, no bol príjemným osviežením.

Okrem týchto hlavných postáv sú v príbehu ešte nejaké, čo stoja za zmienku, hlavne ženy z Blueinej domácnosti, Pán Sivý a Gwenllian, ale musím priznať, že na nich mi nezáležalo až tak ako na Havraních chlapcoch a Blue. Neviem, či to bolo tým, že hlavné postavy boli také výrazné, alebo vedľajšie nevýrazné.

„Obloha nad Monmouth Manufacturingom pripomínala blatisté jazero. Vzduch bol chladný, ale Ronanovo petrolejové srdce blčalo.”

DEJ

Ako tak zisťujem, nič v tejto knihe nie je jednoduché opísať 😅. To čo bolo na začiatku príbeh o štyroch chlapcoch a dievčati, ktorí sa spoločne vydali na misiu nájsť strateného kráľa Glendowera a zažiť aspoň závan niečoho nadprirodzeného, sa zmenilo na čarovný príbeh plný mágie a nečakaných zvratov. Postavy prešli neuveriteľnú cestu a kadečo si spolu preskákali. Zmenili sa ich túžby a sny, rovnako aj oni sami. Dej sa rovnako vyvíjal a posledná časť série nezaostávala čo sa týka nových šokujúcich udalostí a rôznych dejových liniek.
Zmenila sa aj atmosféra- miestami to bolo fakt strašidelné. Už je jasné, že svet v ktorom sa postavy ocitli, nie je úplne obyčajný a postupne sa musia vyrovnávať s mágiou, ktorá začala ovládať ich životy. O tom však viac až v ďalšom bode. Ešte som chcela spomenúť, že mám tak trochu rozpoluplné pocity ohľadom veci, ktorá bola v popredí už od začiatku- snaha nájsť Glendowera. Nepoviem, ako to dopadlo, no každopádne som čakala niečo trochu iné... na jednej strane ma to trochu zarazilo, no čím viac nad tým premýšľam, možno to bolo takto lepšie.
Občas som mala problém aj s častým skákaním pohľadov. Nevadilo mi to pri hlavných postavách, no čo sa týka vedľajších, tie som si až tak neužívala. Aj keď je jasné, že to bolo dôležité pre pochopenie deja, pretože autorka má tendenciu podávať veci bez vysvetlenia- vždy sa jednoducho niečo stalo, všetci to prijali a ja som ostala zätená 😅. To sa mi na tom však páčilo, bolo to nezvyčajné, no zaujímavé, pripomínalo mi to magický realizmus.

MÁGIA

Prvok tejto série, ktorý ma uchvátil zo všetkého najviac. Už som to spomínala v predošlých recenziách, no to, aká je mágia v tomto príbehu čistá a nezvyčajná a iná... je to strašne elektrizujúce. Vždy, keď sa nejako prejavila, naskočili mi zimomriavky. Najlepšie je, že je taká nespútaná a vlastne nie je jasné, čo všetko dokáže. Nemá pravidlá- nezáleží jej na čase a mieste, všetko plynie do kruhu.
Úžasným prvkom bola latinčina- jazyk, ktorým hovoria stromy a dá sa prostredníctvou nej s nimi a aj inými magickými vecami komunikovať. Vždy, keď sa nejaká latinská fráza objavila, mala som tutkanie si ju preložiť a zapamätať.


Obloha vonku bola ťažká a sivá, rozorvaná štítmi nad hnedo-červeno-čiernymi stromami Cabeswateru. Z miesta, kde stáli, si ľahko vedeli predstaviť, že je to iba ďalší obyčajný les v normálnych virgínskych horách. No ak se do Cabeswateru žmúrili správnym spôsobom dosť dlho, videli ste medzi stromami ukryté tajomstvá. Tiene parohatých zvierat, ktoré sa nikdy nobjavili. Šum nespočetných krídel obrovského kŕdľa, zatajeného pred pohľadom ľudí. Mágia.

ŠTÝL

Ani štýl rozprávania nie je úplne bežný. Súbežne s dejom sa objavujú rozsiahle takmer až lyrické opisy, poetické obrazy a podobné umelecké prvky. Čitateľ vlastne nikdy celkom nevie, čo je len predstavivosť a čo sa deje naozaj, pretože sa zdá že v tom svete to nie je až také podstatné a všetko splýva dohromady. Veci sa v tomto príbehu jednoducho dejú, bez zbytočného vysvetľovania ako a prečo. 

PREČO SI TÚTO SÉRIU PREČÍTAŤ?

Pretože je iná.
Pretože je magická.
Pretože si zamilujete postavy a ich vzájomné vzťahy.
Pretože tiež budete chcieť zažiť niečo ako oni.
Pretože z rúk nepustíte pero a neustále si budete zapisovať citáty a značiť skvelé pasáže.
Pretože je to naozaj zážitok a myslím, že si zásluži väčšiu pozornosť.


rex corvus, parate regis corvi.

štvrtok 6. septembra 2018

RECENZIA: Zachráňte Amelie (Cathy Gohlke)

Originálny názov: Saving Amelie (2014)
Dátum vydania u nás: 2017
Počet strán: 397
Vydavateľstvo: i527.net
Väzba: pevná

Anotácia: Rachel Kramerová dostane počas pobytu v Nemecku záhadný list s prosbou od dávnej priateľky. Kristine, manželka dôstojníka SS Gerhardta Schlicka, si uvedomuje meniacu sa situáciu v spoločnosti a obáva sa, že manžel považuje ich dcérku Amelie, ktorá je od narodenia hluchá, za škvrnu na svojom árijskom rodokmeni.
Rachel, ktorej Schlick kedysi dvoril, vie, že je nebezpečný rovnako ako hákové kríže, ktoré visia na berlínskych budovách ako čierne pavúky. Má podozrenie, že jej otec, popredný odborník v eugenike, vie o Hitlerových plánoch s ľuďmi, ako je Amelie, ktorých režim považuje za nehodných života. Keď sa odváži preskúmať jeho tajné dokumenty, odhalí aj šokujúce tajomstvá o vlastnej minulosti a rodine, ktorú nikdy nepoznala.
Rachel, ktorú si SS vezme na mušku, sa obráti o pomoc k Jasonovi Youngovi, ambicióznemu americkému novinárovi a pochybnému spojencovi, ktorý jej a Amelie pomôže utiecť z mesta vďaka kontaktom v odboji. Všetci traja sa ukryjú v bavorskom mestečku Oberammergau, známom svojimi pašiovými hrami, kde Jason a Rachel riskujú životy – a pozývajú k tomu aj iných –, aby zachránili neznámych ľudí, ktorých si tak veľmi obľúbili.

Téma druhej svetovej vojny je ešte aj v dnešných dňoch aktuálna a mnohí spisovatelia sa snažia cez svoje knihy šíriť posolstvo, ktoré kvôli týmto strašným časom vzniklo. Americká spiosvateľka Cathy Gohlke sa vo svojej tvorbe zameriava na rôzne skutočné príbehy ľudí, ktoré prostredníctvom svojich románov dokáže podať tak, že čitateľa chytia za srdce a prinútia ho zamyslieť sa. Kniha Zachráňte Amelie je srdcervúcou výpoveďou toho, čo sa dialo v Nemecku a mnohých iných štátoch pod vládou fanatického Adolfa Hitlera, ako jeho činy odsúdili na smrť milióny ľudí a ako toto šialenstvo vlastne začalo.

Napriek tomu, akú ťažkú tému tento román spracúva, príbeh sa číta veľmi rýchlo a ľahko, za čo môže autorkin skvelý štýl, ktorý vás donúti prevracať stránky jednu za druhou. Na dynamike pridalo aj striedanie rôznych pohľadov, ktoré prispelo k tomu, že sme mali možnosť sledovať príbeh z rôznych strán. Napríklad priamo od jednej z hlavných postáv Rachel Kramerovej, vychovanej ako dcéra váženého doktora spolupracujúceho s nacistickými výskumníkmi. Tá sa v priebehu celej knihy zmenila úplne najviac. Zo ženy, ktorá verila každému slovu svojho otca, ktorá mala od malička všetkého dostatok a patrila do šťastnej skupiny ľudí, ktorých nacisti považovali za "dokonalú rasu nadľudí" sa postupne stávala odvážna rebelka, ktorej sa otvorili oči a rozhodla sa bojovať proti tejto šialenej ideológií.
Veľmi jej k tomu dopomohol americký novinár Jason Young, asi moja najobľúbenejšia postava z celej knihy. Jason ako zahraničný korešpondent cestoval po Nemecku a podával správy, čo sa aktuálne na verejnosti deje. Kvôli prísnej cenzúre, ktorá sa začala po krajine rozmáhať samozrejme nemohol práve kriticky písať o všetkom, čo sa dialo, no on vždy našiel spôsob ako so správnou dávkou irónie upozorniť na šialenstvá, ktoré sa diali všetkým pod nosom. Ako novinár mal navyše veľmi cenné postavenie- mohol takmer bez problémov cestovať po krajine, spoznávať mnoho užitočných ľudí a hlavne pomáhať tým, ktorí to potrebovali. To, s akým zápalom no pri tom eleganciou prenikol do odboja vďaka ktorému mohol pomáhať rôznym ľuďom prenasledovaným režimom, si ma úplne získal.
Amelie, okolo ktorej sa príbeh vlastne točil, zosobňovala všetky nevinné obete tej doby, ktoré sa neprevinili ničím, okrem svojho pôvodu alebo fyzických nedokonalostí, ktoré nacisti vyhlásili za nehodné života. Štvoročné dievčatko, ktoré nikomu nikdy neublížilo, ktoré ešte ani nemalo možnosť zažiť život, bolo odsúdené na smrť za niečo, čo nikdy nemohlo. A rovnako tak každé iné dieťa, každý muž a žena, či už Židia, ktorí boli obeťami holokaustu alebo ľudia ako Amelie, síce narodení v "správnej" rodine a národnosti, no fyzicky nedokonalí.
Príbeh sa zameral aj na ľudí z alpskej dedinky Oberammergau, preslávenej svojimi pašiovými hrami. Tu autorka poukázala na ďalší aspekt vzmáhajúcej sa Hitlerovej moci a to obmedzovanie kresťanov, ktorí síce boli uznávaní ako tí lepší od Židov, no museli prijať kult osobnosti Hitlera, ktorý mal byť ako jediný oslavovaný a uznávaný ako Najvyšší.
Obyvateľkou tejto dedinky bola aj Lea Hartmanová, žena ktorá nemohla mať to, po čom najviac túžila- deti. Jej manžela Friedricha odviedli na vojnu a tak toto bremeno znášala sama v prítomnosti svojej Omy- starej mamy. Jej osud sa pevne prepletie s Racheliným, keď obe zistia, čo majú vlastne spoločné, no zároveň aké sú si odlišné.

Tento román do hĺbky rozoberá ideológiu, ktorá to všetko vlastne začala; skutočnú Hitlerovu politiku a priebeh vojny; zachytáva ako sa pomaly menila spoločnosť, čo vojna znamenala pre obyvateľov Nemecka a bežných ľudí, ktorí sa museli chtiac-nechtiac podrobiť novým nariadeniam; cenzúru a neslobodu a neschopnosť obyčajných ľudí s tým niečo robiť- to všetko cez osudy rôznych odlišných ľudí, ktorí ale mali niečo spoločné... nádej. Nádej v lepšiu budúcnosť, v odpustenie a v pokoj. Každý ju síce hľadal prostredníctvom niečoho iného, buď modlitieb a Boha, pomáhaním prenasledovaným alebo len snahou ochrániť svojich najbližších, no všetci boli vďaka tomu vlastne rovnakí.
Autorke sa podarilo dokonale zachytiť atmosféru strachu, ktorú všetci tí ľudia vtedy pociťovali, tú neistotu, napätie a nekončiace obavy. Vojna a vláda nacistov sa dotkla každého, najtragickejšie samozrajme Židov a všetkých prenasledovaných ľudí, no aj obyčajných obyvateľov, ktorí často trpeli hladom, nemohli verejne hlásať svoj názor, nemohli len tak cestovať alebo opúšťať krajinu, čítať zahraničné noviny alebo počúvať zahraničné rozhlasové stanice, museli dodržiavať večerný zákaz vychádzania a vo všetkom vyhovieť členom SS a gestapa... neviem si predstaviť, aký to musí byť pocit byť uväznený vo vlastnej krajine, ktorá sa zmenila na nepoznanie.

Táto kniha je plná krásnych myšlienok, opisuje činy obrovskej odvahy a lásky, všetko inšpirované skutočnými príbehmi, čo jej dodáva na neskutočnom čare. Mal by si ju prečítať úplne každý, pretože si myslím, že každý človek v nej nájde niečo, čo ho donúti zamyslieť sa nad životom, svetom v ktorom žije a hodnotami, ktoré by sme si mali osvojiť. A myslím si, že presne toto by mala každá dobrá kniha ponúknuť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu i527.net
Knihu si môžete zakúpiť TU :)
https://www.i527.net/kniha/zachrante-amelie/

streda 29. augusta 2018

RECENZIA: Apolónov pád #2- Utajené orákulum (Rick Riordan)

Originálny názov: Trials of Apollo- The Dark Prophecy (2017)
Dátum vydania u nás: 2018
Počet strán: 400
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Apolónove utrpenie sa nekončí!
Všemocný boh slnka, svetla, liečiteľstva, umenia, lukostreľby, poézie, tanca a proroctiev naďalej trčí v koži smrteľníka Lestera Papadopoulosa. Z jeho nadprirodzených schopností mu nezostala ani jediné a telo nemotorného tínedžera, v ktorom sa ocitol, je len na zlosť. Diove odpustenie a svoje iesto na Olympe však získa späť, iba ak nájde straoveké zdroje proroctiev a oslobodí ich. Našťastie na to nie je sám- po boku má starého známeho Lea Valdeza, jeho draka Festusa a bývalú nymfu Kalypsó. Cesta za ďalším orákulom vedie na Stredozápad. Tam Lester objaví veci, o ktorých ako Apolón nemal ani potuchy!

Druhá časť mi, rovnako ako prvá, potvrdila niekoľko vecí a to, že Rick je geniálny spisovateľ, od ktorého by som si prečítala vyslovene čokoľvek; že vybrať Apolóna ako hlavnú postavu a rozprávača bol naozaj veľmi dobrý nápad a že Percy Jackson a všetky nadväzujúce série budú navždy mojou srdcovkou.
(odpustite takéto nadšené srdcervúce úvody, ale ja si nemôžem pomôcť.)
Kalypsó a Leo
Príbeh začína šesť týždňov po udalostiach v predošlej časti. Apolón cestuje v spoločnosti dvoch spoločníkov, ktorí sa zjavili na konci predošlej knihy- Lea Valdeza a Kalypsó. Vážne, Rick ma nemohol viac potešiť. Leo je úžasná postava, ktorá mi počas celého čítania Bohov Olympu všetko spríjemňovala. Páči sa mi, aký je vtipný a šikovný a celkovo jeho povaha mi hrozne sadla. Preto mi vždy bolo strašne ľúto, že on ako jediný zo sedmičky polobohov, ktorí ako hlavní hrdinovia bojovali proti Gai, nemal s nikým svoj "šťastný koniec." A tak keď sa na scéne objavila Kalypsó, nemohla som byť radšej. Kalypsó bola jednou z mojich obľúbených postáv už v pôvodnej Percy Jackson sérií, hoci sa v príbehu nevyskytovala veľmi dlho. Tak trochu som v kútiku duše jej a Percymu držala palce... aj keď mal Annabeth. Neviem, vždy som rozmýšľala, aké by to bolo, keby sa po ňu vrátil, keby sa po ňu NIEKTO vrátil... A zrazu sa to stalo s Leom a ja som konečne mala pokoj na duši. Takže Caleo je jednoznačne jeden z mojich obľúbených párov ❤️.

Ako som už spomínala, to, že rozprávačom tejto série je Apolón, bol neskutočne dobrý výber. Je to niečo úplne iné, pretože hoci je aj on teraz smrteľník a už nemá všetky svoje božské vlastnosti, stále je to boh, ktorý prežil už tisícročia a za svoj život stretol stovky ľudí, oblúd a iných bohov o ktorých by mohol kadečo rozprávať. A presne to sa mi na knihe páčilo zo všetkého najviac. Príbehy, ktoré my poznáme ako mýty, opisoval z pohľadu zainteresovaného. Dokonca aj nepriateľ s ktorým sa musel v tejto časti vysporiadať, bol preňho kedysi známy, dokonca priateľ. Nera s ktorým bojoval v predošlej časti, si pamätal ako zlého a surového vládcu, ktorý len ničil a tyranizoval. Tentoraz sa však stretáva s niekým, kto bol kedysi milý a zábavný mladý muž, s ktorým má spoločnú históriu. Sledoval jeho bezstarostnú mladosť, no aj jeho postupnú premenu na mocného a krutého vládcu a na človeka, akým je dnes.
Apolón a Kalypsó
Rovnako stretol aj niektorých ľudí, ktorí sa k nemu v minulosti modlili a on ich prosby nevypočul a teraz videl, aké katastrofálne následky to pre nich malo. Vidno, že Apolón pomaly začína chápať, že napohľad bezvýznamní smrteľníci majú tiež svoje miesto vo svete (dokonca by on sám bez nich bol častokrát stratený) a že jeho činy, na ktoré už dávno zabudol, ovplyvňujú ľudí aj o stovky rokov neskôr. Hoci nebol dokonalým bohom a častokrát bol k ľuďom neohľaduplný, nemožno povedať, že by bol úplne ľahostajný. Raz spomenie, že už za starých ntických čias nenávidel otroctvo a mnohým otrokom pomohol.

Tým, že sa Apolónove vnímanie pomaly mení a on je oveľa ľudskejší, v mnohých situáciách mi ho bolo fakt ľúto. Veľa postáv bolo naňho fakt hnusných, akoby bolo všetko jeho vina a nemali ani kúsok rešpektu. Chápem, že to tak bolo naschvál, že mu to má dať vlastne lekciu a pomáha to tomu, že sa čoraz viac pozerá na veci ako človek, no aj tak. Zozačiatku naňho bola hnusná aj Kalypsó, ktorá mu vyčítala jej osud, keď na niekoľko tisícročí uviazla sama na ostrove a keby ju nezachránil Leo, možno by tam bola doteraz. Vyhostili ju tam bohovia a Apolón medzi nimi. Postupne sa však medzi nimi tvorilo akési puto a ich vzťah sa mi fakt páčil. Majú toho dosť spoločného, pretože obaja sú nesmrteľné byosti, ktoré o tú svoju nesmrteľnosť prišli. A ukázalo sa, že sú dobrý tím, aj keby to nikdy nepriznali.

Jednu vec som sa v smrteľnom živote naučil: úvahy o smrti sú omnoho zábavnejšie, keď ide o smrť niekoho iného."

Meg McCaffrey
Celá kniha bola nabitá akciou, pretože Apolóna, Lea a Kalypsó prenasledovali a lovili mnohí nepriatelia a obludy, ktorí sa im snažili prekaziť ich výpravu. Nikdy nemali úplne kľud, aj keď v Indianapolise našli jedno miesto, kde mohli v relatívnom bezpečí prebývať. Všetko nabralo na obrátkach, keď sa vrátila aj Meg, Apolónova spoločníčka, ktorá ho však na konci predošlého dielu viac-menej zradila. Apolón ju však má čím ďalej tým radšej a vlastne ani nemajú na výber- musia spolu prekonať niekoľko prekážok, ktoré majú dané od samého orákula v proroctve. Som rada, že sa Meg vrátila, pretože som si ju konečne trochu viac obľúbila, aj keď nepatrí medzi mojich úplných favoritov.
V príbehu sa objavili aj ďalšie známe postavy, dokonca jedna úúúplne nakonci, z ktorej som maximálne happy!

Keďže je Apolón bohom hudby, samozrejme nechýbala kopa poznámok a narážok na rôznych spevákov či kapely. Dal by sa z toho zostaviť celý playlist a občas som si aj niečo pustila alebo vyhľadala o čom vlastne hovorí. Milujem, ako to spája reálny svet s bohmi. Apolón napríklad tvrdil, že on bol nedopatrením dôvod, prečo sa rozpadli Beatles alebo že niektoré najikonickejšie koncerty boli úspešné kvôli tomu, že kapely celý čas prevádzal na basgitare. Celý tento svet mi tak príde veľmi  uveriteľný a vôbec by mi nevadilo, keby som zistila, že je to vlastne pravda 😂.
Rovnako ma bavilo spojenie s inými kultúrami a božstvami- Apolón spomínal nejakého indického boha s ktorým sa vozil na slonoch, alebo sa zoznámil s jedným polobohom, ktorý bol vlastne potomkom afrického boha.
Apolón je aj bohom poézie a umenia a to bolo vidieť aj v štýle jeho rozprávania. Všímal si mnohé drobnosti, ktoré by iným ľuďom možno ušli a vedel ich pekne poeticky opisovať. (V tomto patrí poklona hlavne autorovi- že vie rozprávačov odlíšiť a človek tak nemá pocit, že stále číta dookola to isté).

„Jeho oči, tiež tíkovo hnedé, boli prenikavé a zlostné- krásne tak, ako môžu byť iba nebezpečné veci."

Na záver už len poviem, že táto kniha, rovnako ako všetky ostatné od Ricka, fakt stojí za to. Je plná akcie, skvelých postáv a odohráva sa v úžasnom svete, ktorý vás jednoducho očarí, verte mi. Ak vás odrádza, že neviete nič o gréckej mytológií, tak je to absolútne bezpredmetné, pretože Rick vie všetko pekne od základov vysvetliť a vy sa ani nenazdáte a zrazu v tom budete profíci.
Je to jednoducho neskutočný zážitok, ktorý odporúčam každému :)

nedeľa 26. augusta 2018

RECENZIA: Apolónov pád #1- Utajené orákulum (Rick Riordan)

Originálny názov: Trials of Apollo- The Hidden Oracle (2016)
Dátum vydania u nás: 2017
Počet strán: 360
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Ako najlepšie potrestať boha? Tým, že z neho urobíte smrteľníka!
Presne tak dopadol Apolón, patrón svetla, slnka, liečiteľstva, umenia, lukostreľby, poézie, tanca a tiež proroctva. LUP! - a z viac ako štyri a pol tisíc rokov starého boha je šestnásťročný chlapec. Namiesto luxusu a nádhery na hore Olymp sa váľa v smradľavom newyorskom kontajneri. Bez božských schopností sa v obyčajnom svete ťažko prežíva, zvlásť keď je veľa tých, ktorí by sa ho radi zbavili úplne. Ak chce z tejto kaše vyviaznuť so zdravou kožou a dostať sa späť medzi bohov, musí presvedčiť Dia a získať jeho stratenú priazeň. Existuje len jediné miesto, kde môže hľadať pomoc: základňa moderných polobohov známa ako Tábor polokrvných!

Už keď táto kniha vyšla v angličtine pred dvoma rokmi, vedela som, že si ju musím prečítať a že ju budem milovať. Po Bohoch Olympu sa mi ťažko opúšťal svet Percyho Jacksona, pretože je to jedna z mojich najobľúbenejších sérií vôbec a aj keď už bol von Magnus Chase, dúfala som, že Rick napíše ešte niečo ďalšie a polobohovia sa vrátia. Neviete si ani predstaviť, aká bola moja radosť, keď som zistila, že sa chytá ďalšia pentalógia (!!!), ktorej hlavnou postavou bude sám boh Apolón. Je to jeden z mojich obľúbených bohov gréckej mytológie. V Rickovom svete je síce chorobne namyslený a samoľúby, ale to mi absolútne nevadí. Vždy sa mi páčili všetky jeho schopnosti, ktoré po ňom dedia aj jeho polobožské deti, aj keď mne až také blízke nie sú. Lekárov sa bojím, strieľať z luku tiež neviem a ani nehrám na nijaký hudobný nástroj... ale keby som nebola sama sebou a mohla si vybrať božského rodiča, bol by to Apolón. (Ale v skutočnosti sa hrdo hlásim ako dieťa Hypnosa. Spánok je moja druhé meno 😅).
Takže prvý diel som si prečítala takmer hneď po tom, ako vyšiel a hoci teraz už z angličtinou nemám nejak extra problém, vtedy mi sem-tam nejaké frázy nedávali zmysel a pár vecí som kvôli tomu nezachytila. Preto keď už vyšiel v slovenčine aj druhý diel, rohodla som sa začať čítať od začiatku... a bolo to rovako skvelé ako prvýkrát! (ešte aj o niečo lepšie, keďže som konečne rozumela všetkému)

Percy
Utajené orákulum je skvelým návratom do sveta Percyho Jacksona. Hlavný hrdina Apolón sa zrazu ocitne v koži smrteľníka ako trest od jeho otca Dia a zrazu netuší, čo so sebou. Zo začiatku to zvláda so svojou typickou panovačnosťou, no tá ho postupne opúšťa, hlavne keď zistí, že stratil všetky svoje schopnosti a božskú krásu a musí sa spoľahnúť na pomoc ostatných, keďže sám je zrazu celkom bezmocný.
Ako to už pri Rickových knihách býva, aj v tejto nám predkladá typickú šamblónu- stratený hrdina,
odsúdeny na naplnenie proroctva, ktoré sa zdá byť smrteľne nebezpečné a výprava na jeho naplnenie nemožná. Viem, že niektorí čitatelia sa na to sťažovali, ale mne to naozaj neprekážalo. Hlavne preto, že som sa tak akoby vrátila do čias, keď som čítala Percyho, kedy bolo pre mňa všetko nové a pripomenulo mi to, ako som sa do gréckej mytológie a Rickovho sveta pomaly zamilovala.

Naisto som vedel jedinú vec: môj trest je nespravodlivý. Zeus potreboval zvaliť vinu na niekoho, a koho iného si vybrať, než toho najkrajšieho, najnadanejšieho a najobľúbenejšieho boha zo všetkých: mňa."


Apolón sa na svojej ceste ocitá na rôznych známych miestach a aj stretáva kopu postáv, ktoré vystupovali v predošlých sériách. Najviac ma, samozrejme, potešila prítomnosť samotného Percyho. Viem, že on si už zažil svoje a Rick mu chce dať konečne pokoj a tak sa tentoraz nedostal do centra diania. No bola som rada, že aj tak trochu priložil ruku k dielu a zapojil sa do pá bitiek.
Okrem Percyho som jasala aj z prítomnosti Nica, mojej druhej obľúbenej postavy a potešili ma aj Will, Rachel a Cheirón... a ešte nejaké ďalšie známe postavy, ktoré ostatní aspoň spomenuli a tak sme sa dozvedeli, čo sa s nimi po udalostiach v Bohoch Olympu stalo.
No Rick je skvelý vo vytváraní sympatických a úžasných postáv a tak som si obľúbila aj kopu nových- Meg, Harleyho, Kaylu, Austina...
Na scéne sa objavil aj nový zloduch, rovnako pôsobivý ako Konos alebo Gaia. A rovnako kopa nových oblúd, starodávnych hrdinov a bohov... A o to zaujímavejšie to bolo, keď sme sa o nich dozvedali z pohľadu Apolóna a nie hrdinov. Ten samozrejme niekedy kopu vecí prikrášľoval, aby z toho vyšiel najlepšie, ale bolo fascinujúce sledovať, ako stál na začiatku zrodu rôznych legiend.
V tomto Ricka veľmi obdivujem. Že dokáže takouto formou človeka niečo naučiť a on si pri tom ani neuvedomí, koľko nových informácií získal. Keď som s Percym začínala, nevedela som o gréckej mytológií ani ň. Možno som vedela kto je Zeus, Hádes a Poseidon a že existoval nejaký Hercules. Po niekoľkých Rickových knihách som si už schopná s nikym vymeniť nejaké tie vedomosti.

Apolón bol ako rozprávač skvelý. Rickove knihy sú preslávené aj jeho skvelým humorom a aj pri tejto knihe som sa často popri čítaní rehotala. Keďže bohovia sú celkovo dosť samoľúbi a myslia si, že sa všetko točí okolo nich, viete si predstaviť, aký je Apolón, ktorý sa v tom doslova vyžíva. Sledovať ho ako sa zmieruje so svojou situáciou bolo samo o sebe zábavné a navyše všetky tie trapasy, ktoré ho celý čas sprevádzali... fakt super. Aj keď starší čitateľ sa samozrejme musí trochu odosobniť, sú to predsa len knihy písané hlavne pre mladších čitateľov, takže nejaký extra sofistikovaný humor tam nenájdete... no mne to absolútne vyhovuje.
Okrem toho sa mi veľmi páčil aj postupný vývoj postavy. Apolón na scénu vstupuje ako namyslený boh, ktorý čaká, že smrteľníci mu budú skladať ódy a pod nohy hádzať kvety, len čo ich poctí svojou prítomnosťou, no postupne sa začína meniť. Pobyt na zemi medzi smrteľníkmi, ktorí sa každodene stretávajú s nepriazňami osudu mu otvorí oči. Zistí, že veľa vecí, ktoré kedysi ako boh urobil, bral úplne inak ako teraz, keď je sám na strane tých, ktorých sa božské zásahy priamo dotýkajú. Smrteľníci nemajú pred sebou celé tisícročia, počas ktorých sa na ich chyby zabudne, nedostávajú zakaždým novú šancu... zdá sa, že to Apolón pochopil. No som rada, že nestratiľ úplne všetko  z tej svojej narcistickej postavy, pretože povedzme si úprimne, to by už nebolo ono.

„Nie všetky príšery sú trojtonové plazy s jednovatým dychom. Veľa má aj ľudskú tvár.‟

Ešte je tu jedna vec, ktorá ma zakaždým poteší. Milujem, keď autori rozsiahlych sérií, väčšinou z rovnakého sveta, vkladajú do kníh rôzne referencie na iné knihy, alebo postavy. Tu som zachytila jednu na Magnusa Chasa:
,,Usilujem sa vyhýbať hovoriacom zbraniam. Zdajú sa mi nezdvorilé a rozptyľujú ma. Artemis mávala luk, ktorý nadával ako fenický námorník. A inokedy som zase v jedenej štokholmskej krčme stretol úplne božsky sexi boha, až na to, že jeho hovoriaci meč nezatvoril ani na chvíľku zobák."
Štokholm, severský boh, hovoriaci meč... že by Magnusov otec Frey a jeho slávny hovoriaci meč Sumarbrander alias Jack?
Príbeh z kníh o Magnusovi Chasovi je síce úzko spätý s týmto, pretože Magnus je Annabethin bratranec a aj sa stretnú, ale on je synom severského boha. Preto mi to príde zaujímavé, koľko rôznych mytológií a svetov sa v Rickových knihách stretáva.
A potom som zachytila ešte jednu, pravdepodobne úplne náhodnú ale veľmi ma to potešilo:
,, ... niektorí vliekli spadnuté stromy. Jeden ktovieprečo ťahal voz Chevy Impala 1967."
Je tu nejaký fanúšik seriálu Supernatural? Ak áno, určite viete, o čo ide. A navyše, v jednej epizóde sa Sam a Dean zaplietli aj s gréckymi bohmi... tak prečo nie? 😂

Keď to mám celé nejako zhrnúť, toto bola jednoducho kniha, ktorú som potrebovala. Minulý mesiac som mala istý čas čitateľskú krízu a potom som čítala knihy, ktoré som zase až tak veľmi netúžila prečítať, no chcela som dodržať svoje predsavzatie... a teraz konečne prišla kniha, ktorej čítanie som si užívala, znova som stretla postavy, ktoré milujem, aj som sa pobavila a niečo nové sa naučila... táto kniha a aj celá séria je proste nutnosť pre fanúšikov Percyho Jacksona a ak medzi nich ešte nepatríte... určite neoľutujete, keď to s Rickovými knihami skúsite :)