pondelok 12. októbra 2020

RECENZIA: Griša #2 - Zajatie búrky (Leigh Bardugo)


Originálny názov: Grisha 2 - Siege and Storm (2013)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 400
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Temnota nezomiera. Alina sa po úteku cez Pravé more, prenasledovaná výčitkami kvôli životom, ktoré jej rukami vyhasli v Tieňovej trhline, pokúša začať nový život v cudzej krajine a udržať svoju identitu Svetlany v tajnosti. Pred minulosťou a osudom však nemôže utekať večne.
Temnan sa vynoril z Tieňovej trhliny s novou, strašidelnou mocou a nebezpečným plánom, otriasajúcim hranicami prirodzeného sveta. Alina sa s pomocou neslávne známeho korzára vracia do krajiny, ktorú opustila, odhodlaná bojovať so silami, čo sa zhromažďujú proti Ravke. No čím je Alina mocnejšia, tým viac sa ponára do Temnanovej hry zakázanej mágie a vzďaľuje sa od Mala. Alina si musí vybrať medzi svojou krajinou, mocou a láskou, o ktorej vždy verila, že ju bude viesť - inak riskuje, že zajatiu prichádzajúcej búrky neunikne.

Na sériu Griša som sa tešila z rôznych dôvodov, no faktom zostáva to, že som ani neočakávala, že sa mi bude páčiť viac ako Vrania šestka. Tie knihy totiž boli fakt skvelé, najmä čo sa postáv a celkovej atmosféry týka a v podstate sa väčšina čitateľov zhodla na tom, že táto dilógia je jednoducho lepšia ako pôvodná séria Griša. Preto som od Griše neočakávala niečo extra, no zároveň som dúfala, že sa mi návrat do tohto sveta bude pozdávať. A nemýlila som sa. Prvý diel som zhltla ako nič a uvedomila som si, ako mi celý svet veľmi chýbal. Milujem všetky tie fantastické krajiny inšpirované rôznymi našimi veľkomestami a krajinami a hoci bol amsterdamom inšpirovaný Ketterdam skvelý, tentoraz sme vďaka Aline a ostatným postavám mohli zamieriť do rusky pôsobiacej Ravky, čo bolo ešte lepšie. Takže celková atmosféra a aj dej prvej knihy bol na jednotku. A teraz sa poďme pozrieť na pokračovanie.

Už úvodné stránky Zajatia búrky čitateľa vhodia priamo do rozbehnutej akcie. Alina a Mal sú na úteku a rozhodne to nemajú jednoduché. Môžete sa tešiť na špinavé hostince, nepohodlné cesty loďou a obzeranie sa ponad plece. To napätie dodávalo knihe skvelý ráz a v podstate ma tieto "utekacie" časti bavili asi najviac. Tie však boli najmä na začiatku a na konci, medzitým boli vyplnené kapitolami, ktoré sa zameriavali skôr na postavy a vzťahy medzi nimi, než na nejaký výraznejšie rozvinutý dej. Netvrdím, že také scény nie sú dobré, no predsa len som mala chuť na niečo trošku akčnejšie a svižnejšie 😅
Sankta Alina

Postavy sú stránkou tejto trilógie, kvôli ktorej som tak trochu na vážkach, keď rozmýšľam nad hodnotením. Je očividné, že týmto knihám uškodilo najmä porovnávanie s Vraňou šestkou, ktorá u nás vyšla ako prvá. Lebo postavy v Griši jednoznačne nedosahujú kvality VŠ. Alina nie je zlá, má zaujímavé schopnosti a niekedy s ňou dokážem súcitiť, no pre mňa nie je absolútne ničím výnimočná. Je to taký ten klasický prototyp ničím nezaujímavého dievčaťa, ktoré sa odrazu stane vyvolenou. A musím sa priznať, že jej ľúbostný život ma absolútne nezaujíma 😂 Či už prežíva krízu s Malom, alebo rozmýšľa nad Temnanom, fakt s ňou nedokážem súcitiť. Vždy len chcem, aby sa už prestala ľutovať a išla niekoho nakopať so svojimi grišskými schopnosťami. Na druhú stranu sa ale v tejto časti objavila jedna super nová postava – ľahkovážny a ironický korzár, ktorý hneď na prvý pohľad niečo skrýva a ja som si užívala každú scénu s ním. Vývoj jeho postavy bol síce v niektorých oblastiach tiež trošku diskutabilný, ale je to postava, na ktorú sa budem pri čítaní finálneho dielu tešiť a dúfam, že sa tam objaví vo veľkom množstve.

Napriek slabšiemu prevedeniu, čo sa postáv týka, tento príbeh ma naozaj veľmi baví a mám pocit, že autorka sa snaží do každého dielu zapracovať čo najviac detailov zo svojho komplexného a premysleného univerza. Aj v tejto časti sa môžete tešiť na politiku, pomery na kráľovskom dvore a intrigy, ktoré takúto spoločnosť nevyhnutne dopĺňajú. Najviac zo všetkého sa mi však páčilo vykreslenie toho, v akom postavení sa ocitla Alina. So svojimi schopnosťami a klebetami, ktoré sa o jej moci začali šíriť po celej Ravke, sa v očiach niektorých ľudí stala sväticou. Sankta Alina, ako ju jej vyznávači nazývajú, sa stala symbolom nádeje a ľudia k nej vzhliadajú. Bolo zaujímavé sledovať rôzne fanatické prejavy vyznávačov náboženstva, ktoré si Alinu vyvolilo za svätú a pri tom mať prístup aj do Alininej mysle, pre ktorú bolo jej postavenie veľmi zvláštne.  Nedokázala pochopiť, ako ju niekto môže až tak uctievať, ako v nej cudzí ľudia môžu vidieť takú mocnú postavu a musela sa popasovať s rôznymi nepríjemnosťami, ktoré jej takéto postavenie prinieslo.

Séria Griša má niekoľko kvalít, ktoré ju robia naozaj výnimočnou a podľa mňa určite stojí za prečítanie. Pokiaľ sa vám vo Vranej šestke  páčil ten výnimočný svet a mágia, toto je skvelá séria na to, aby ste z neho mohli preskúmať ešte niečo viac. Postavy síce nie sú až také komplexné a musíte sa pripraviť na niekoľko ľúbostných klišé, no pokiaľ sa na túto sériu pozeráte ako na celok rôznych komponentov, tak zistíte, že väčšina naozaj funguje a stojí za to ponoriť sa do tohto skvelého magického sveta z pera Leigh Bardugo 😊

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knihu si môžete zakúpiť TU.

utorok 22. septembra 2020

RECENZIA: Apolónov pád #4 - Tyranova hrobka (Rick Riordan)



Originálny názov: The Trials of Apollo #4 - The Tyrant's Tomb (2019)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 424
Vydavateľstvo: Fragment
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia: Bývalý olympský boh Apolón, zakliaty v tele pubertálneho smrteľníka Lestera Papadopoulosa, má pred sebou ďalšiu ťažkú skúšku! Na tábor rímskych polobohov v sanfranciskom zálive sa chystajú zaútočiť všetkého schopní rímski imperátori. Majú armádu obrov, netvorov a príšer, a vďaka svojim ničivým zbraniam môžu tábor Jupiter vymazať zo zemského povrchu. Navyše si našli mocného spojenca – ani živého, ani mŕtveho, no o to nebezpečnejšieho. Dokáže Apolón zabrániť blížiacej sa katastrofe?



Na knihy od Ricka Riordana sa teším vždy, nehľadiac na to, čo práve čítam alebo akú náladu mám. Je to pre mňa jednoducho instantný zlepšovač nálady a návrat do mojich detských a tínedžerských čias, ktoré mi veľmi chýbajú. A hoci sa za ten čas mnohé zmenilo, napríklad aj ja ako čitateľ, riordanovky sa nemenia – stále sú zábavné, akčné a jedinečné. Inak to nebolo ani v prípade tejto knihy.

Počas čítania som tak trochu rozmýšľala o čom budem písať recenziu, pretože pri týchto knihách sa snažím prezradiť čo najmenej z deja, keďže ten je asi najdôležitejší. No a zakaždým mi prišla na myseľ jedno jediné slovo a to NOSTALGIA. Toto bol základný pocit, ktorý som pri čítaní prežívala, také to vnútorné teplo a tlak na hrudi, keď na mňa zo stránok vyskakovali známe postavy a spomínali na časy, ktoré aj ja považujem za príjemné spomienky. Ako je pre niekoho domov Rokfort, pre mňa je to Tábor polokrvných a Tábor Jupiter (aj keď Rokfort do týchto mojich domovov samozrejme spadá tiež 😂). A preto som veľmi intenzívne prežívala, keď sa na tábor Jupiter valila hrozba v podobe troch imperátorov Nera, Commoda a Caligulu, ktorý sa ho chystali nadobro zrovnať so zemou. Tlačili sa mi slzy do očí pri opise Malého Ríma, ktorý sa ešte len spamätával z poslednej bitky a ktorý mal byť vojne vystavený znova. A veľmi ťažko som znášala reakcie Rimanov na správu, ktorú im niesli Apolón s Meg, a to, že jeden z nich padol. 
Reyna

Príchod do Tábora Jupiter však znamenal aj niekoľko veselších vecí – napríklad návrat postáv ako Hazel, Frank a Reyna. Všetci títo patrili k mojim obľúbeným postavám v sérii Bohovia Olympu a tešila som sa na nové scény s nimi a Apolónom. Hazel a Frank pôsobili vyspelejšie a vážnejšie, čo sa dalo od situácie očakávať, no stále to boli starí dobrí polobohovia, ktorí chcú pre svet len to najlepšie. Návrat Reyny na scénu bol o niečo intenzívnejší, keďže Apolón ju vidí v trochu inom svetle, než aké ponúkali rozprávači predošlých kníh. 

Reyna je naozaj zaujímavá postava s príbehom, ktorý je trochu odlišný od ostatných a vždy dokáže niečím prekvapiť. Je "odsúdená" jedným proroctvom, ktoré v podstate tvrdí, že jej nie je súdené nájsť šťastie s nikým z polobohov. Páči sa mi, ako Rick poňal túto tému a ako píše Reynu ako postavu. V knihách je totiž skoro bez výnimky zahrnutá láska medzi hlavným hrdinom a nejakým jeho ľúbostným objektom. Reyna má však iný osud, iné zmýšľanie a táto jej stránka mi prišla naozaj veľmi zaujímavá. Rovnako ako aj to, ako sa k tomu postavil Apolón, čo bolo navyše aj vtipné. Lebo jeho interakcia s ľuďmi, keď je v tejto svojej novej podobe, je naozaj na nezaplatenie 😂

Keď už sme pri Apolónovi, počas čítania som prišla na to, že už som si tak zvykla na jeho podobu, že si ho zrazu neviem predstaviť takého, aký bol pred tým. Ako človek si prešiel toľkými vecami, že tie ho jednoducho MUSELI ovplyvniť a vďaka nim sa ako človek vyvinul... čo je však niekoľko mesiacov v živote boha, ktorý žije tisícky rokov? Navyše, toto nie je prvýkrát čo za trest uviazol v ľudskom tele. Vždy to však nejako rýchlo vybavil, udobril si Dia a vrátil sa na Olymp. Preto sa mi nepáči predstava, že by sa po tomto všetkom znova zmenil na boha a na všetko zabudol. Preto som veľmi zvedavá, ako to Rick vymyslí a napíše, pretože celá linka a pointa tohto príbehu o samospoznávaní a raste, by bola úplne zbytočná. A to by bola veľká škoda.

Aby som aspoň čo-to načrtla z deja a priblížila, na čo sa môžete v tejto časti tešiť, musím spomenúť, že na scénu prichádzajú aj nové postavy, ktoré príbeh trochu osviežujú a ktoré skvele fungujú s tými starými; že sa môžete tešiť na epické bojové scény a rovnako aj na tajomstvami opradené udalosti, ktoré v tejto sérii nesmú chýbať. Okrem klasických gréckych a rímskych bohov sa na scéne zjaví aj starobylý a takmer zabudnutý boh z ešte dávnejšej minulosti, ktorý prinesie opäť niečo nové, čo sa mytologických prvkov týka. Zároveň už je však cítiť, že sa táto séria a celé univerzum Percyho Jacksona chýli ku koncu, čo mi spôsobuje protichodné pocity. Už sa však poslednej knihy nemôžem dočkať a verím, že bude rovnako skvelá, ako všetky predošlé.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem Albatros Media
Knihu si môžete zakúpiť TU.

streda 16. septembra 2020

RECENZIA: Farby smútku (Jeff Zentner)


Originálny názov: Goodbye Days (2017)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 368
Vydavateľstvo: Lindeni
Väzba: brožovaná

Anotácia: Román, pri ktorom vám navrie hrča v hrdle. Táto kniha vás zničí. Potom vás síce znova zocelí, ale naisto vás zmení. 
Carver je obyčajný tínedžer, má kamošov, robotu, v škole sa mu celkom darí a na hodinách tvorivého písania exceluje. A potom pošle jednu esemesku. A jeho najlepší kamoši skončia pod kolesami kamióna. Vyrovnať sa s náhlou stratou sa dá len ťažko, keď máte vinníka priamo pod nosom. Carverov život nie je príbeh o vine a treste. Ale o žiali a o bolesti, o rozlúčkach a o odchodoch, no najmä o nových začiatkoch. O nádeji na lepšie zajtrajšky, ktoré sú doslova na dosah, ale zároveň sa nám zdajú nedosiahnuteľné.

Táto kniha mi vstúpila do života nenápadne, akoby len tak mimochodom... bola som smutná a toto by mala byť kniha o smútku, tak prečo sa do nej nepustiť a nezistiť, či sa s ňou dokážem stotožniť? Nevedela som, či pôjde o srdcervúci román, ktorý má jedinú úlohu a to vyžmýkať z vás všetky emócie, alebo o melancholický príbeh, ktorý sa vám bolestivo dostáva pod kožu. Bola som prekvapená, čo sa z neho napokon vykľulo.

Už samotný úvod dáva jasne najavo, že toto je naozaj smutný príbeh a že sa musíte pripraviť na kopu sebaľútosti a pocitov viny, ktoré hlavná postava Carver prežíva. Prísť v jednom okamihu o všetkých svojich najlepších kamarátov nenechá nikoho chladným a  nepomáha ani to, keď máte pocit, že je to vaša vina. Ťažko sa mi čítalo o tom, čo Carver prežíva, ako vidí svet po tom, čo z neho odišli najbližšie osoby, ktoré mal a akú veľkú prázdnotu cíti. Všetky tie pohreby, ktoré musel navštíviť, všetky tie pohľady, ktoré musel znášať... vedela som si predstaviť, aké ťažké to musí byť. A keď ešte do toho prídu záchvaty paniky, ktoré sa "príhodne" dostavia vždy v tej najnevhodnejšej chvíli, Carver má čo robiť, aby všetko zvládol. No potom tu prichádza to veľké ALE. Napriek všetkému tomuto smútku a vine a melanchólii, toto nie je depresívna kniha. Prekvapilo ma, že už po prvých pár stranách sa mi na pery tlačil úsmev pri Carverových trefných poznámkach a niektorých situáciách. Prekvapilo ma, ako rýchlo som knihu čítala a nemala som pocit, že by som sa v nej utápala a len ťažko sa prehrýzavala cez jej obsah. Áno, stále v nej bolo čítiť tú ťaživú tému a pri niektorých scénach sa mi tisli slzy do očí, no autor nestaval len na tomto. A práve to sa mi páčilo zo všetkého najviac.

utorok 18. augusta 2020

RECENZIA: Posol (Neal Shusterman)

Originálny názov: The Toll (2019)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 528
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Finále dystopickej trilógie, ktorá si získala čitateľov po celom svete. A nielen tých young adult!Prešli tri roky, odkedy Rowan a Citra zmizli bez stopy - počas katastrofy, čo má na svedomí kosec Goddard, ktorý nemilosrdne zlikvidoval svojich protivníkov a konečne sa dostal k moci. 
Sú to tri roky, odkedy sa Nimbus odmlčal - a jediný človek, s ktorým ostal v kontakte, je Greyson Tolliver.
A je to práve tretí diel dystopickej série zo sveta Koscov, v ktorom sa osud ľudstva, „odsúdeného na večný život", zavŕši. Predtým však budú musieť nové spojenectva aj staré priateľstvá prejsť najťažšou skúškou a možno opäť raz poraziť smrť.



Dlho očakávané finále série Žatva smrti je konečne tu a ja ani nedokážem opísať, ako veľmi som sa naň tešila. Kosec ma maximálne uchvátil a keď začali veci v Nimbovi naberať temnejší spád, vedela som, že postavy si ešte budú musieť kadečo preskákať, kým sa dočkajú zaslúženého záveru. A mala som pravdu.

Najprv by som chcela čo-to povedať o svete, ktorý autor vytvoril a o ktorom sa každým dielom dozvedáme viac a viac. Myslím, že práve ten je najsilnejšou stránkou tejto trilógie, pretože ani na chvíľu ma nezačal nudiť a nenastal žiaden moment, kedy by som si povedala, že už nemá viac čo ponúknuť. Celkovo idea toho, že by mohol existovať dokonalý svet, v ktorom je každý šťastný a ktorý je riadený entitou stvorenou pre to, aby robila každého individuálne šťastným, je sama o sebe fascinujúca. No to, do akých detailov autor zašiel, aké aspekty ľudskej povahy zahŕňal do výpočtov Nimba – všadeprítomnej umelej inteligencie – to bol naozaj iný level. Autor dosiahol to, že som Nimba zbožňovala ako fyzickú postavu, vedela som si ho dokonca tak trochu aj predstaviť, hoci nemá fyzické telo a je skôr abstraktnou entitou... fascinovali ma jeho myšlienkové pochody, jeho kalkulácie a dokonca prejavil aj svoju humornú stránku! 😄 Toto všetko sme už mali možnosť vidieť aj v predošlých dvoch dieloch, no tu sme zase dostali niečo viac, keďže situácia sa trochu zmenila. Nimbus sa pre celý svet odmlčal s výnimkou jednej jedinej osoby. Greyson Tolliver, ktorého poznáme už z predošlej časti sa stal šťastlivcom, ktorého si Nimbus vybral a prostredníctvom ktorého si udržiaval s ľudskou rasou obmedzený kontakt... a myslím, že si nemohol vybrať lepšie. Bolo zaujímavé sledovať, ako
sa Nimbus aj naďalej stará o ľudstvo, no ako si tentoraz musí hľadať cestičky prostredníctvom Greysona. Nebolo to ľahké, no Nimbus je dokonalý a dokonalým sa snaží spraviť aj svet. No myslím, že je úplne jasné, že jedným z posolstiev tejto knihy je aj to, že dokonalý svet nikdy nemôže existovať, pretože ľudia samotní sú nedokonalé bytosti.
Druhou obrovskou silnou popri Nimbovi sú Kosci, na ktorých sa zameriavala najmä prvá časť. Dozvedali sme sa o nich najmä prostredníctvom Rowana a Citry, ktorí boli vybratí za učňov. Rýchlo sa však ukázalo, že ctihodní Kosci už vôbec nie sú takí ctihodní a že zo vznešeného remesla sa pomaly stáva len bezbrehé vraždenie. Táto linka sa ďalej rozvíjala aj v tejto časti, hoci Rowan s Citrou v nej už nemali toľko priestoru. To mne však veľmi neprekážalo, pretože hoci boli obaja "prostriedkom" na to, aby sme sa o Koscoch dozvedeli viac, rýchlo začalo byť jasné, že toto je väčšie ako oni a že priestor budú musieť dostať aj iné postavy. V tejto časti nám informácie podával najmä Kosec Goddard, ktorý sa snažil uzurpovať si čo najväčšiu moc a najradšej by vládol celému svetu. Okrem toho sa medzi kapitolami sem-tam vyskytli úryvky z denníkov iných Koscov alebo rôzne dokumenty, ktoré napovedali, čo sa deje na iných miestach po svete a ako to ovplyvňuje spoločnosť.

utorok 11. augusta 2020

RECENZIA: Bezhviezdne more (Erin Morgenstern)

Originálny názov: The Starless Sea (2019)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 463
Vydavateľstvo: Lindeni
Väzba: pevná s prebalom

Anotácia:

Zachary Ezra Rawlins objaví v univerzitnej knižnici zvláštnu knihu a na jej stránkach jeden deň z vlastného detstva popísaný do neskutočných detailov. Kým nemo dumá nad touto nevysvetliteľnou záhadou, natrafí na tri stopy – včelu, meč a kľúč –, ktoré ho zavedú na literárny maškarný ples. Krátko nato sa ocitne v prastarej knižnici hlboko v podzemí, kde sa nachádzajú všetky zabudnuté mestá, obývajú ich odvekí milenci a nebožtíkovia šepocú zabudnuté príbehy. Zachary sa musí mať na pozore pred strážcami, ktorí obetovali priveľa, aby ochránili jedinečnú zbierku. Aj pred tými, ktorí robia všetko pre jeho skazu. Prečo mu však robí spoločnosť sympatický bosý mladík Dorian, kým sa túla vinutými podzemnými chodbami, zabudnutými schodiskami, preplnenými tanečnými sálami a aj neskutočne sladkými plážami Bezhviezdneho mora? Zachary napokon sám vyrozumie, ako musí konať – a to nielen v knižnom príbehu, ale aj v skutočnom svete.


Niektoré recenzie sa píšu ľahko, iné o niečo ťažšie, no toto bude priam nadľudský výkon 😅 Obávam sa totiž, že nedokážem slovami zachytiť ten zážitok, ktorý som z tejto knihy mala. Pokúsim sa však dať dokopy aspoň niekoľko svojich myšlienok, pretože fakt potrebujem, aby si túto knihu prečítalo čo najviac ľudí a mohla som sa tak zapájať do debát o tomto príbehu, lebo som si istá, že so mnou zostane ešte veľmi veľmi dlho. Tak poďme na to.
Hoci kniha sa skladá z viacerých dejových liniek, ktoré na seba navzájom nadväzujú, môžeme povedať, že hlavnou postavou, ktorá nás príbehom vedie, je Zachary Ezra Rawlins – postava do ktorej sa ľahko vžije väčšina knihomoľov. Zachary študuje na univerzite nové médiá a venuje sa videohrám, no medzi jeho najväčšie koníčky patrí práve čítanie. Univerzitná knižnica je takmer jeho druhý domov a preto vôbec nie je prekvapujúce, že všetko sa začne tým, že nájde záhadnú knihu. Doslova ho šokuje to, že na jej stránkach spozná príbeh, ktorý sa mu pred niekoľkými rokmi stal a to v takých detailoch, že nemôže ísť o náhodu. A to ešte netuší, čo všetko to spustí a kam ho tento objav privedie. O tom však až neskôr. Najprv by som sa chcela vyjadriť k Zacharymu ako postave. Neviem, či je to tým, že je to knihomoľ skrz na skrz alebo je to jeho introvertnosťou, no dokázala som sa s ním maximálne zžiť a veľmi rýchlo som si ho obľúbila. Chápala som jeho myšlienky a jeho rozhodnutia a hoci to nie je najvýraznejšia postava s akou som sa kedy stretla, do tohto príbehu perfektne zapadol. Sledovať magický príbeh očami obyčajného chlapca s láskou ku knihám, je úplne iný zážitok, ako keby bol hlavnou postavou nejaký typický fantasy hrdina, ktorý je predurčený na veľké veci. Vďaka Zacharymu som verila, že niečo podobné sa môže stať aj mne a, ach, ako rada by som sa poprechádzala po brehu Bezhviezdneho mora. 
Zdroj

Práve Bezhviezdne more a ostatné miesta v tejto knihe – o ktorých vám nechcem príliš veľa prezradiť, aby ste si to mohli naplno vychutnať – sú to, čo ma na tejto knihe uchvátilo asi najviac. Autorke sa podarilo vytvoriť DOKONALÝ svet pre milovníkov kníh, ktorý sa stane vašim snom. Predstavte si starobylé miesto plné príbehov, ktoré je stvorené len a len na to, aby ste sa v ňom stratili a objavovali ho cez knihy a príbehy. Ak je to pre vás príliš abstraktné (čo sa veľmi nečudujem), prezradím, že Zachary sa dostane ešte na jedno miesto, ktoré ma strašne nadchlo a ktoré by som odkopírovala aj v našom svete... a to úžasný literárny ples, kde sa mohli hostia prezliecť za postavy z kníh, kde sa podávali nápoje inšpirované knihami, všade ste tam narazili na citáty z kníh a výzdoba vás akoby preniesla priamo do obľúbených knižných svetov. Už len to bolo geniálne, no to, čo prišlo potom... do toho sa zaľúbi každý knihomoľ.

Zacharyho linka však nie je jediná a ani najrozsiahlejšia časť tejto knihy. Tvoria ju aj ďalšie linky, takzvané príbehy v príbehu, na ktoré Zachary postupne naráža a ktoré splietajú väčší a komplexnejší príbeh, než aký som najprv očakávala. Zozačiatku to možno pôsobí trošku komplikovane, no len čo sa začítate, začne vám dávať zmysel, prečo sú tie rozprávky a úryvky z príbehov také dôležité. Naozaj ťažko sa to vysvetľuje, no ak si budete všímať detaily, na konci vás čaká nádherné vyvrcholenie, kde sa všetko spojí a minimálne ja som pri posledných stránkach nemala slov...

streda 5. augusta 2020

RECENZIA: Meno vetra (Patrick Rothfuss)



Originálny názov: The Name of the Wind (2007)
Rok vydania u nás: 2018
Počet strán: 648
Vydavateľstvo: Aktuell
Väzba: pevná

Anotácia: Volám sa Kvothe. Oslobodil som princezné od spiacich hlinených kráľov. Do tla som vypálil mesto Trebon. Strávil som noc s Felurian a neprišiel som o život ani o zdravý rozum. Keď ma vylúčili z univerzity, nemal som ani toľko rokov, v koľkých tam väčšinu študentov prijmú. Len vo svetle mesiaca som vstúpil na cesty, o ktorých sa iní báli rozprávať aj za bieleho dňa. Hovoril som s bohmi, miloval ženy a skladal piesne, pri ktorých trubadúri plakali. Možno ste o mne už počuli.
Takto sa začína príbeh, ktorý nemá v žánri fantasy literatúry obdobu. Príbeh Kvotha: chlapcovo detstvo v skupine potulných umelcov, roky, ktoré ako polodivoká sirota strávil v meste plnom zločinu, drzo odvážny, no predsa úspešný pokus vstúpiť do ťažkej a nebezpečnej školy mágie, aj život na úteku po vražde kráľa.
Meno vetra, strhujúci príbeh napísaný rukou básnika, je majstrovské dielo, ktoré čitateľa prenesie do tela a mysle čarodejníka. Ponúka príbeh hrdinu vyrozprávaný jeho vlastným hlasom. Je to príbeh o smútku, prežití, hľadaní zmyslu v jeho svete a o tom, ako spolu s nezlomnou vôľou, ktorá ho poháňala, stáli za zrodom legendy.

Ach, táto kniha... ťažko sa vysvetľuje, čo pre mňa znamenala pred tým, ako som sa k nej vôbec dostala a aj to, čo pre mňa znamená teraz. V podstate som ju mala vždy niekde v podvedomí, vedela som, že si ju musím raz prečítať a k tomuto presvedčeniu prispievalo aj to, že som na ňu videla len minimum zlých recenzii. Bola pre mňa opradená tajomstvom, pretože som si schválne nikdy nezisťovala o čom je, aj keď som vedela, že je to fantasy... no vraj výnimočné. Takže to, že som ju konečne držala v ruke a pustila sa do jej čítania bol pre mňa výnimočný moment. Teraz už len zostáva zhodnotiť, či stála za to. 😄

Už úvod naznačuje, že tento príbeh nie je len tak obyčajný a že ani spôsob, akým je vyrozprávaný, nie je úplne tradičný. Navyše sa veľmi rýchlo zoznámime s hlavnou postavou, ktorá je tiež všetko, len nie obyčajná. Kvothe je muž opradený tajomstvom, nepoznáme jeho presný vek, rôzni ľudia ho poznajú pod rôznymi menami a vystupuje inkognito ako hostinský v malom mestečku. Od začiatku je však jasné, že na ňom niečo je, že niečo skrýva a že to ani náhodou nie je obyčajný muž. Bola som veľmi netrpezlivá a stránky obracala ako šialená, len aby som našla ďalší kúsok nejakej informácie, ktorá by mi o ňom niečo prezradila. Nepomáhal tomu ani Bast, ktorý je Kvotheho učňom. Je jasne naznačené, že Bast o ňom vie pravdu a neskutočne ma dráždilo, že ani prostredníctvom jeho sme sa toho veľa nedozvedeli. Okrem toho ma však Bast zaujímal aj z iných dôvodov – páčilo sa mi, aký bol voči Kvothemu lojálny, ako sa oňho strachoval a celkovo jeho osobnosť mi prišla veľmi sympatická.
Kvothe


Aby som už trochu načrtla o čom vlastne kniha je, musím spomenúť aj to, ako je vlastne vyrozprávaná. Tvoria ju dve časové línie, pričom každá je rozprávaná trochu inak. Prvá zobrazuje prítomnosť, teda Kvotha, Basta a muža, ktorý Kvotha poprosil, aby mu vyrozprával svoj životný príbeh, pretože o Kvothovi toho veľmi veľa počul, tak ako väčšina ľudí. Tento človek je kronikár a Kvothe mu sľúbil tri dni svojho času, počas ktorých mu vyrozpráva svoj životný príbeh a Kronikár ich môže zapísať. Druhú linku teda tvorí rozprávanie Kvotha v prvej osobe, ktorý spomína na svoj život, vracajúc sa až k svojmu detstvu. Tieto prelínajúce linky boli pre mňa naozaj fascinujúce, pretože sa vďaka nim odhaľujú Kvothove rôzne stránky. Kvotha som na jednu stranu vnímala ako tajomného muža opradeného legendami, no na druhú som už poznala aj jeho detské ja, jeho zvedavosť a energiu, ktorá trochu kontrastovala s jeho prítomnosťou. A to ma ešte viac dráždilo, pretože som chcela počuť všetko, najmä to, ako sa dostal tam, kde práve je a ako sa zoznámil s Bastom... no bolo mi jasné, že človek, ktorý toho zažil tak strašne veľa, nedokáže svoj príbeh porozprávať na jeden raz. A preto aj táto kniha zachytáva len časť z toho, kým Kvothe je.