Originálny názov: Goodbye Days (2017)
Rok vydania u nás: 2020
Počet strán: 368
Vydavateľstvo: Lindeni
Väzba: brožovaná
Anotácia: Román, pri ktorom vám navrie hrča v hrdle. Táto kniha vás zničí. Potom vás síce znova zocelí, ale naisto vás zmení.
Carver je obyčajný tínedžer, má kamošov, robotu, v škole sa mu celkom darí a na hodinách tvorivého písania exceluje. A potom pošle jednu esemesku. A jeho najlepší kamoši skončia pod kolesami kamióna. Vyrovnať sa s náhlou stratou sa dá len ťažko, keď máte vinníka priamo pod nosom. Carverov život nie je príbeh o vine a treste. Ale o žiali a o bolesti, o rozlúčkach a o odchodoch, no najmä o nových začiatkoch. O nádeji na lepšie zajtrajšky, ktoré sú doslova na dosah, ale zároveň sa nám zdajú nedosiahnuteľné.
Táto kniha mi vstúpila do života nenápadne, akoby len tak mimochodom... bola som smutná a toto by mala byť kniha o smútku, tak prečo sa do nej nepustiť a nezistiť, či sa s ňou dokážem stotožniť? Nevedela som, či pôjde o srdcervúci román, ktorý má jedinú úlohu a to vyžmýkať z vás všetky emócie, alebo o melancholický príbeh, ktorý sa vám bolestivo dostáva pod kožu. Bola som prekvapená, čo sa z neho napokon vykľulo.
Už samotný úvod dáva jasne najavo, že toto je naozaj smutný príbeh a že sa musíte pripraviť na kopu sebaľútosti a pocitov viny, ktoré hlavná postava Carver prežíva. Prísť v jednom okamihu o všetkých svojich najlepších kamarátov nenechá nikoho chladným a nepomáha ani to, keď máte pocit, že je to vaša vina. Ťažko sa mi čítalo o tom, čo Carver prežíva, ako vidí svet po tom, čo z neho odišli najbližšie osoby, ktoré mal a akú veľkú prázdnotu cíti. Všetky tie pohreby, ktoré musel navštíviť, všetky tie pohľady, ktoré musel znášať... vedela som si predstaviť, aké ťažké to musí byť. A keď ešte do toho prídu záchvaty paniky, ktoré sa "príhodne" dostavia vždy v tej najnevhodnejšej chvíli, Carver má čo robiť, aby všetko zvládol. No potom tu prichádza to veľké ALE. Napriek všetkému tomuto smútku a vine a melanchólii, toto nie je depresívna kniha. Prekvapilo ma, že už po prvých pár stranách sa mi na pery tlačil úsmev pri Carverových trefných poznámkach a niektorých situáciách. Prekvapilo ma, ako rýchlo som knihu čítala a nemala som pocit, že by som sa v nej utápala a len ťažko sa prehrýzavala cez jej obsah. Áno, stále v nej bolo čítiť tú ťaživú tému a pri niektorých scénach sa mi tisli slzy do očí, no autor nestaval len na tomto. A práve to sa mi páčilo zo všetkého najviac.
K tým krajším a veselším momentom knihy patrili predovšetkým kapitoly, ktoré opisovali Carverove spomienky na jeho kamarátov. Za tieto úseky som bola veľmi vďačná, pretože vďaka nim som sa tieto postavy dokázala vnímať, ako skutočných ľudí. Carverova situácia bola tragická tak či tak, no keby sa tam jeho priatelia vôbec nevyskytli, keby som nemohla sledovať ich životy, interné vtipy a ich osobnosti, nedotýkalo by sa ma to až takto veľmi. No autor takto priblížil Carverov vzťah k nim, prečo ich mal tak rád a ako ho v živote v ovplyvnili. A rovnako ako ich smrť ovplyvnila iných ľudí. Predsa len, všetci boli niekoho deťmi, súrodencami, príbuznými... smrť jedného človeka sa vždy dotýka množstva iných ľudí a aj keď máme možno pocit, že sme sami alebo nám nikto v skutočnosti nerozumie, určite existuje kopa ľudí, ktorú by náš odchod z tohto sveta zasiahol.
Musím však spomenúť aj niekoľko momentov, ktoré mi až tak nesadli a bez ktorých by bola táto kniha ešte o niečo lepšia. Spočívali predovšetkým v niekoľkých klišé, ktoré sa do príbehu vkradli a ktoré som už videla v x ďalších knihách a nepovažujem ich za veľmi uveriteľné. Išlo o také klasické scény, ktoré často vídať v amerických tínedžerských filmoch, napríklad to, že hlavný hrdina vojde do školy a všetci totálne stíchnu a civia naňho, aj keď v skutočnosti sa toto pravdepodobne nikdy nikomu nestalo 😅 Alebo klasický problém každého amerického maturanta - písanie eseje na vysokú školu. Vždy je to o tom, že to hrdina odkladá, nejde mu to, má pocit, že nemá čo povedať a potom jednoducho napíše o svojom živote a v závere príbehu sa dozvie, že ho prijali. Zopár takýchto scén tam trošku vytŕčalo a narúšalo tú nenútenosť s akou inak príbeh plynul. Našťastie ich tam však nebolo veľa a popri pekných myšlienkach a silných odkazoch, pôsobili len ako malá nepríjemnosť.
Ako som už spomínala, knihu prežarujú mnohé svetlé momenty zaváňajúce nádejou a opatrným šťastím. To však neznamená, že by autor nezvládol tú druhú stránku – pocity smútku a beznádeje. Možno práve vďaka tomuto kontrastu sú tie melancholické časti také surové, stískajúce srdce a zanechávajúce pocit prázdnoty. Autorovi sa jednoducho podarilo nájsť skvelý balans, vyburcovať emócie, zasiahnuť dušu, no zároveň nechať priestor na tú dôležitú súčasť smútenia, ku ktorej celý proces smeruje – nádej. Preto ak hľadáte knihu, ktorá vás zasiahne, no nenúti vás nasilu sa utápať v beznádeji, toto je ona. Poplačete si, zasmejete sa a na konci si uvedomíte, čo všetko máte a nechcete stratiť. A presne to má dobrá kniha mať :)
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media!
Knihu si môžete zakúpiť TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára