streda 8. januára 2020

RECENZIA: Niečo ako čistá depka (Ned Vizzini)


Originálny názov: It's a kind of funny story (2006)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Autobiograficky ladený príbeh z prostredia psychiatrickej liečebne o občas nevyspytateľnej ceste ku šťastiu. Craig Gilner bol vždy odhodlaný uspieť – dostať sa na tú správnu strednú školu a vďaka tomu získať tú správnu prácu. Po tom, čo ho prijmú na prestížnu školu, však zisťuje, že nezvláda tlak, ktorý štúdium so sebou prináša, že nezvláda život. Prestane jesť aj spať, jeho depresia sa prehlbuje natoľko, že 15-ročný Craig začína byť posadnutý myšlienkou na smrť. Craigova samovražedná epizóda ho dostane na psychiatriu, kde spoznáva ostatných dočasných obyvateľov kliniky – transsexuála závislého od sexu, dievča, ktoré si zjazvilo tvár nožnicami, či samozvaného prezidenta Armelia. Až tu sa ukáže, či Craig konečne dokáže čeliť zdroju svojej úzkosti.

Túto knihu som mala v podvedomí už veľmi dlho, pretože raz dávno som si pozrela skvelý film It's a kind of funny story, ktorý ma nejakým zvláštnym spôsobom očaril. Videla som ho asi stokrát a zatúžila som si prečítať aj knihu. Čítanie v angličtine však vtedy ešte nebolo niečo pre mňa, tak som sa uspokojila s pozeraním. Potom som na knihu tak trochu zabudla a až teraz, keď sa mi dostalo do uší, že Slovart chystá preklad, znova som sa pre ňu nadchla. Preto nie je prekvapením, že som ju zhltla na pár posedení.

Kníh zaoberajúcich sa duševnými chorobami je čoraz viac, čo je fakt super, no táto je aj tak akási iná. Mám pocit, že depresiu, ale aj život ako taký, opisuje bez príkras a zbytočnej sentimentality. Rovnaká je aj hlavná postava Craig. Je to obyčajný chalan žijúci s rodičmi a sestrou v newyorskom byte, venuje sa škole a kamarátom. Dokazuje, že na to, aby ste mali depresiu, sa vám nemusí v živote stať nič traumatizujúce. Je v poriadku byť smutný a nevedieť prečo. Dôležité však je sa tým zaoberať a vyhľadať nejakú pomoc.
zdroj

Craig bol veľmi sympatický rozprávač. O svojom probléme hovoril vecne, niekedy dokonca s dávkou humoru, čo sa mi veľmi páčilo. Zdalo sa, že na jednu stranu sa veľmi dobre pozná - vedel, čo má očakávať od svojho tela a ktoré vonkajšie vplyvy naňho nepôsobia dobre. Mal problém s jedením a vyjadrovaním svojich myšlienok, no vedel odhadnúť, kedy sa to trochu zlepšilo a čo si môže v takom momente dovoliť. No človek s takouto chorobou často trpí tým, že sa nevyzná vo svojich pocitoch a má pocit, že nemôže sám sebe veriť. Aj Craigovi sa stávalo, že mal veľmi dobrý deň, pocítil nádej, že sa všetko zlepšilo a potom stačila jedna jediná myšlienka, ktorá ho do všetkého uvrhla naspäť, dokonca ešte hlbšie.
Sympatický mi prišiel aj jeho koníček - rád kreslil mapy. Začal s tým už ako veľmi malý, keď sa snažil prekresliť mapu Manhattanu, no to sa mu nepodarilo a tak začal kresliť mapy vlastných vymyslených miest. Neskôr sa k tomu po rokoch vrátil a zistil, že je to niečo, čo ho naozaj baví.

Veľká časť príbehu sa odohráva na psychiatrickom oddelení, kde sa Craig napokon ocitol, hoci tak trochu nechtiac. Aj tam zažíval rôzne pocity, na jednu stranu sa hanbil a nechápal, ako sa dostal až do takého bodu a na druhej si uvedomoval, že mu pobyt tam naozaj pomáha. Navyše sa stretol v obklopení ľudí, ktorí ho chápali, pretože si podobne ako on prechádzali podobnými vecami. To sa nedalo povedať o jeho okolí doma. Rodina sa mu síce snažila všetkými možnými spôsobmi pomáhať a podporovať ho (hoci jeho otec to poňal podľa mňa trochu zvláštne 😅), no nedá sa povedať, že by ho úplne chápali. Rovnako ani jeho priatelia. Tí o ničom netušili, okrem jednej baby. Bola to frajerka Craigovho najlepšieho kamaráta a podobne ako Craig brala lieky na úzkosť. S ňou sa mohol o svojich pocitoch rozprávať otvorene, hoci je veľmi diskutabilné, či naňho mala dobrý vplyv. Úprimne, mne sa odzačiatku dáko nepozdávala 😅

zdroj
Ostatní pacienti na oddelení boli rozhodne zaujímaví. Craigov spolubývajúci Muqtada väčšinu času ležal bez pohnutia na posteli a s nikým sa nerozprával. Prezident Armelio každého presviedčal, aby si s ním zahral karty. Jimmy opakuje dookola len niekoľko fráz, inak nerozpráva. A Noelle si zjazvila tvár nožnicami. Craig pomaly spoznáva ich životné príbehy a zisťuje, že ich jednoducho berie takých, akí sú, bez odsudzovania a oni mu to oplácajú rovnako. Myslím, že netreba zdôrazňovať, že rozhovory medzi takýmito ľuďmi sú veľmi komické a bizarné, no o to zaujímavejšie.

Hoci kniha spracúva pomerne vážnu tému, ktorú netreba brať na ľahkú váhu, je písaná ľahkým a pútavým štýlom, ktorý zaručuje, že si budete príbeh užívať, nech už sa uberá akýmkoľvek smerom. Navyše ide o autobiograficky ladený román, keďže autor Ned Vizzini sa potýkal s rovnakým problémom, aký trápi Craiga. Jeho pocity tak vyznievajú autenticky a nútia človeka zamyslieť sa nad životom a vlastnými pocitmi. Dodatok o autorovi na úplnom konci ma trochu šokoval a dodal knihe úplne iný rozmer. Určite stojí za to, si tento príbeh prečítať.


Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem vydavetľstvu Slovart
Knižky si môžete zakúpiť TU.

4 komentáre:

  1. Knihy od tohoto autora na mě působí mnohem silněji, když navíc člověk ví, že autor sám trpěl duševní poruchou a psal na základě vlastních zkušeností.

    Velmi působivá recenze :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ani som nevedela, že má aj iné knihy, určite sa na ne pozriem :)
      A ďakujem veľmi pekne <3

      Odstrániť
  2. Tak to znie ako naozaj dobre spracovaná dôležitá téma, hádam sa ku knihe dostanem... alebo k filmu, ani ten som nevidela. :D Super recenzia.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem! :3 A určite odporúčam, ako knihu, tak aj film! :D

      Odstrániť