RECENZIA: Chlapec, ktorý patril moru (Denis Thériault)

Originálny názov: L'Iguane (2001)
Dátum vydania u nás: 2019
Počet strán: 200
Vydavateľstvo: Lindeni
Väzba: pevná

Anotácia: Poeticko-fantazijný príbeh o priateľstve a sile predstavivosti, o bolesti zo straty milovaného človeka a odvekej túžbe po bezpečí a zázemí.
V Kanade, na severe zálivu svätého Vavrinca, kde vietor prečesáva lesy, vzdúva morské vlny a v zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniká veľké priateľstvo dvoch osamelých chlapcov. Spoločne unikajú do magického podmorského sveta, snívajúc o mieste, kam skutočne patria, ktoré zahojí ich žiaľ zo straty rodičov. Postupne však pre jedného z nich hranica medzi fantáziou a realitou začína miznúť a jeho priateľa vystaví ťažkej skúške: zachovať kamarátovi vernosť na ceste, ktorá nevyhnutne speje do tragédie.


Ach, táto kniha. Po jej dočítaní, som zostala otrasená a ešte stále sa mi ťažko hľadajú slová. Čakala som do nej niečo trošku iné a možno práve preto ma táto kniha tak dostala.

Príbeh je o chlapcovi, ktorý sa musí vysporiadať s tragédiou, ktorá sa udiala v jeho rodine a ktorá ho obrala o svojich najbližších. Pretĺka sa životom, bojuje s nočnými morami, snaží sa nestrácať nádej... no nie je to jednoduché. Z letargie ho vytrhne zoznámenie sa s Lucom, miestnym čudákom, ktorý nemá nijakých priateľov a nikto o ňom nič nevie. Osud však týchto dvoch chlapcov spojí a obom to radikálnym spôsobom zmení život.

Tento príbeh je sám o sebe celkom jednoduchý,

zdroj

no je podaný takým nádherným spôsobom, že je takmer nemožné, že by vás neohúril. Autor píše jednoducho nádherne. Je to taká poézia v próze, plná nádherných opisov prírody, atmosféry, no aj myšlienok alebo pocitov. Autor dokonale zachytil atmosféru miesta ďaleko od veľkomiest, kde ráno škriekajú čajky, buráca príliv a vzduch je ostrý a voňajúci po snehu. Počas celého čítania akoby počujete burácať more, vŕzgať lode a praskať ľad pod nohami. Autor pracoval s asociáciami a prirovnaniami, ktoré zaujímavo a pútavo dotvárali atmosféru. Občas sa dostal až na hranicu filozofovania a niektoré myšlienky som si musela prečítať viackrát, aby som rozlúštila, čo vlastne znamenajú. Zaujímavé bolo aj to, že hoci je rozprávanie zachytené v prvej osobe, neznie to ako rozprávanie malého chlapca, ale niekoho oveľa vyspelejšieho. Preto som rozmýšľala ad tým, či nejde o spomienky už dospelého muža, ale táto teória sa mi ani nepotvrdila, ani nevyvrátila, takže je asi na čitateľovi, ako si to vyloží.

„Dni sa krátia. Noci chladnú. Obloha tmavne, oťažieva nad našimi vyjavenými galganskými makovicami a my sa vzdávame, pretože opäť prišla jeseň, so zradným počasím a výbuchmi hnevu, jednofarebnými lejakmi, starými filmami a zemiakovými lupienkami hneď poobede a nekonečnými partiami Monopolov za neutíchajúceho bubnovania dažďových kvapiek."

Čo sa týka priateľstva medzi týmito dvoma chlapcami, bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa ich vzťah vyvíja. Luc bol od začiatku veľmi zvláštny a rozprávač k nemu preto zozačiatku pristupuje trochu ostražito. Opisuje najmä jeho vzhľad a vonkajší prejav, často nepochopiteľný a komický. Postupom času je však jasné, že sa chlapci čoraz viac zbližujú a nalaďujú sa na rovnakú vlnu. Luc sa trochu viac otvára a odhaľuje niečo zo svojho bohatého a hlbokého vnútra. Svojho nového kamaráta už fascinuje nie len svojím chovaním, ale aj svojimi myšlienkami a nápadmi. Luca stále pozoruje a odhaduje, no už dokáže preniknúť aj pod povrch a začína chápať jeho pohnútky a konanie. Akoby ho v niektorých veciach poznal lepšie než seba. Po nejakom čase som už začínala mať pocit, že sú ako jedna osoba, dve strany tej istej mince.

Luc sa mi ako postava veľmi páčil, pretože som nikdy nevedela, čo od neho čakať. Jeho fantázia sa zdala byť nekonečná a bezodná. Dokázal byť neskutočne vášnivý vo veciach, ktoré ho napĺňali a síce sa zo začiatku zdal byť skôr rezervovaný a uzavretý, preukázal sa ako veľmi lojálny človek. Svojho nového kamaráta dokázal priviesť na iné myšlienky, naučil ho vnímať veci srdcom, no ťažko povedať, kto koho viac ovplyvnil. Obaja našli v tom druhom spriaznenú dušu a veľa sa toho jeden od druhého naučili.

Zozačiatku som mala trošku problém začítať sa, pretože som bola trochu roztržitá a tejto knihe treba venovať svoju plnú pozornosť. Keď som sa však začítala, príbeh ma úplne pohltil a knihu som odkladala len vtedy, keď som sa potrebovala nad niektorými myšlienkami hlbšie zamyslieť alebo niektoré scény predýchať. Občas sa mi tlačili slzy do očí, pretože tento príbeh je naozaj melancholický a smutný, no zároveň fascinujúci a nádherný. Pokiaľ máte chuť na dielo, ktoré v sebe ukrýva niečo viac, než len to, čo je na prvý pohľad jasné a pokiaľ ste ochotní trochu načrieť do vlastnej fantázie, Chlapec, ktorý patril moru je ta správna voľba.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media! 

Knižku si môžete zakúpiť TU.