nedeľa 17. júna 2018

RECENZIA: Daj mi tvoje meno (André Aciman)



Originálny názov: Call Me by Your Name (2007)
Rok vydania u nás: 2018
Počet strán: 231
Vydavateľstvo: Slovart
Väzba: brožovaná

Anotácia: Elio má sedemnásť a jazyk vášne pozná najmä z kníh a hudby. Vie, čo znamená túžiť, napriek tomu náhle čelí intenzite pocitov, na ktorú ho nemohlo nič pripraviť. Letný hosť jeho rodičov, 24- ročný spisovateľ Oliver, ho rozčuľuje, mätie, priťahuje, opantáva, facsinuje i znepokojuje. Na slnečnej talianskej Riviére sa začína odvíjať príbeh hľadania intimity, ktorá dokáže spojiť dve bytosti tak, že viac nezáleží a tom, kde sa končí jedna a začína druhá.



Niekedy mám pocit, že napísať recenziu k dobrej knihe je oveľa ťažšie, ako napísať niečo o nejakej zlej. Aj teraz mám celkom problém poskladať svoje myšlienky dokopy a povedať niečo zmysluplné o tejto knihe. To najlepšie, čo môžete urobiť, je prečítať si ju. Aby ste pochopili, čo tým myslím.

Rozprávačom príbehu je Elio, ktorého som si hneď veľmi rýchlo obľúbila. Najprv sa zdalo, že je to taký typický introvert- veľa číta, skladá a prepisuje hudbu, čas trávi hlavne so svojou rodinou a s kamarátmi len občas. Potom však raz za čas spravil nejakú vec, ktorou akoby vyšiel zo svojej ulity a odvážil sa skúsiť niečo nové. Tým myslím aj vo vzťahu k Oliverovi. Oliver bol preňho ako nedobytná pevnosť, záhada, nikdy si nebol istý, čo si o ňom vlastne myslí. To bolo jasné aj z Eliovho štýlu rozprávania. Väčšinou to boli také prúdy slov, dlhé a rozvité vety prerušované inými myšlienkami- akoby všetko čo mu prišlo na rozum, musel zo seba hneď dostať von. Často situácie a ľudí opisoval podľa dojmov a pocitov, ktoré v ňom vyvolávali a k niečomu ich pripodobňoval.
Olivera analyzoval do najmenších detailov. Rozoberal jeho správanie, vzhľad, hľadal skryté významy v jeho slovách aj gestách. Keby som ja mala takto o každom premýšľať, asi by som sa zbláznila. Ale k Eliovi to šlo, bolo jasné že je to jednoducho jeho súčasť.
Išlo o retrospektívne rozprávanie a tak Elio veľa krát spomína na nejaké udalosti aj viac krát a vždy spomenie niečo ďalšie, čo si z toho momentu zapamätal.

„Takže toto je on, povedal som si, keď som ho pozoroval, ako sa z kusa ľadu premenil na slnečný lúč.‟

Veľmi sa mi páčilo prostredie v ktorom sa príbeh odohrával. Autor dokázal dokonale vykresliť atmosféru malého prímorskeho mestečka so všetkým, čo k tomu patrí- horúčava letných dní, páliace slnko, more, ospalé dopoludňajšie ticho, cvrlikanie cikád...
Všetky postavy mali k tomu miestu citový vzťah a často to preukazovali, rovnako ako Elio. Hneď som zatúžila po prázdninách na takom mieste- starom dome niekde pri mori na slnečnej Riviére, kde sa stretávajú ľudia z rôznych kútov sveta, premieľajú sa v dome a všetci sa správajú ako rodina. Eliov otec bol profesor, ktorý každé leto u nich doma na pár týždňov prichýlil niekoho kto buď pracoval na nejakej knihe, tiež učil alebo niečo podobné. Za oplátku mu návštevník pomáhal s papierovaním a podobnými vecami. Tak sa k nim dostal aj Oliver, ktorý bol profesorom na americkej univerzite. Okrem nich bol v dome aj vždy niekto zo susedstva. Keďže sa príbeh odohrával v malom mestečku, všetci sa navzájom poznali a trávili spolu čas. Do ich domu mali prístup kedykoľvek, často zostávali na obed alebo večeru, jednoducho tam vždy vládol ruch.
Ešte sa mi hrozne páčilo zakomponovanie talianských slov a prehovorov postáv, ktoré to celé tak pekne dotvorili. Taliančina sa mi ako jazyk strašne páči a príbehu to pridalo na uveriteľnosti a myslím, že to aj celkom čitateľovi pomáha predstaviť si to prostredie.

„Vpísané do každého letného hitu, do každého románu, ktorý som prečítal počas jeho pobytu aj po ňom, vo všetkom od vône rozmarínu za horúcich letných dní po popoludňajší spev cikád; vône a zvuky, s ktorými som vyrastal a boli súčasťou každého leta môjho dovtedajšieho života, no odrazu nadobudli iné významy, navždy podfarbené udalosťami toho leta.‟

Musím však povedať, že občas bolo trochu náročné udržiavať pri čítaní pozornosť a niekedy som si musela niektoré pasáže prečítať viackrát. To bolo hlavne kvôli tomu štýlu písania, ktorý som spomínala- dlhé vety plné metafor a dojmov. Navyše Elio, Oliver a aj Eliov otec mali záľubu vo filozofií a často viedli dlhé rozhovory na túto tému, čo by mohlo byť pre niekoho náročné sledovať. Ja som bola prvýkrát v živote vďačná, že som teraz v maturitnom ročníku mala hodiny filozofie a tak som čo-to vedela napríklad o Herakleitovi alebo Nietzschem.
Viem si predstaviť, že toto niekoho od čítania odradí, čo je podľa mňa škoda, pretože je to naozaj krásny príbeh. Ja sama som si najskôr nebola istá, či knihu chcem čítať, keďže som vedela, že rozoberá LGBT tématiku a navyše je odporúčaná pre čitateľov od osemnásť rokov... trochu som sa toho bála 😅 A je tam niekoľko intímnych scén a Eliovych myšlienok rozpísaných dosť do detailov... no kupodivu sa mi to celkom páčilo, bolo v tom niečo, čo ma zaujalo.

Môzem povedať, že som rada, že mne táto kniha dosť sadla- od toho zvláštneho štýlu písania, cez postavy až po prostredie. Dokonca sa mi páči aj obálka, o ktorej viem, že sa veľa ľudí nevyjadrovalo práve najpozitívnejšie. Podľa mňa však k príbehu úplne sedí- tá oranžová pripomína západ slnka a hrejivé dni a kresba na nej má taký retro feeling, čo tiež úplne sedí, keďže dej je zasadený niekedy do osemdesiatych rokov.
Rovnako sa mi páčil aj film, ktorý som si hneď po dočítaní knihy pozrela a väčšinou sa celkom držal knižnej predlohy. Samozrejme, že to nikdy nie je celkom na 100%, no myslím, že sa veľmi vydaril. Je to predsa len iné vidieť obľúbené scény z knihy takto na plátne, ako len vo svoje hlave. Niektoré scény sa mi páčili dokonca trochu viac, pretože kniha sa zameriava hlavne na city a dojmy postáv a vo filme bolo viac takých scén, kde sa proste niečo dialo. Navyše niektoré pesničky, ktoré odzneli vo filme sú jednoducho nádherné a aj teraz ich počúvam. Takže za mňa film aj kniha palec hore 😍

„Hovorili sme o všetkom možnom. Ale vždy sme to vedeli a mlčaním sme to iba potvrdili. Našli sme hviezdy, ty a ja. A to sa stáva iba raz.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára