RECENZIA: Motýliky (Alice Oseman)

Originálny názov: Heartstopper (2017)
Rok vydania u nás: 2019
Počet strán: 288
Vydavateľstvo: CooBoo
Väzba: brožovaná

Anotácia:
Dvaja chalani. Jedna lovestory.
Charlie a Nick chodia na tú istú školu, ale doteraz sa ich cesty nikdy neskrížili. Až do dňa, keď ich posadia vedľa seba na triednických hodinách. Charlie je jediný vyoutovaný gej na škole. Nick je zasa hviezda školského rugbyového tímu. Chalani sú totálne rozdielni, ale čoskoro sa z nich stanú dobrí kamoši. Charlie pomaly zisťuje, že k Nickovi cíti niečo viac... aj keď vie, že nemá šancu.
Láska však chodí po nečakaných chodníčkoch a Nick zisťuje, že Charlie ho zaujíma oveľa viac, ako by si kedy myslel.

Komiksy som nikdy veľmi nečítala, no v poslednom čase k nim začínam nachádzať cestu. Najprv to bola Nimona, pri ktorej som sa neskutočne zabávala a potom Eliza a more príšer, kde krátke komiksy skvele dopĺňali príbeh. Už som sa pristihla aj pri tom, ako si v kníhkupectvách zakaždým obzerám sekciu s komiksami a grafickými románmi, aj keď som to nikdy predtým nerobila. No a Motýliky boli ďalším skvelým príkladom toho, že aj komiks môže vyvolať toľko pocitov a byť rovnako pútavý ako kniha a že ma začínajú naozaj baviť.

Rovnako ako si neprečítam každú knihu, aj komiks musí mať isté parametre, aby ma zaujal. V prvom rade ma vždy zaujíma dizajn alebo teda štýl kresby. Niektoré sa mi už na prvý pohľad veľmi nepozdávajú a v takom prípade by som musela byť veľmi okúzlená nápadom a anotáciou. Motýliky sa mi hneď na prvý pohľad zapáčili práve štýlom kresby, ktorý je síce pomerne jednoduchý, no veľmi výstižný a pútavý. Kresby sú čiernobiele, no to im nijako neuberá z už spomínanej pútavosti. Autorke sa podarilo vytvoriť postavičky veľmi realisticky a občas som naozaj žasla nad drobnými ľudskými gestami a postojmi, ktoré sa jej podarilo zachytiť a ktoré robili postavy uveriteľnejšími.

Rovnako sa vyhrala aj s detailmi. Niektoré scény boli síce zamerané hlavne na postavy, kedy nebolo pozadie dôležité, no inokedy sa zas zamerala aj na prostredie a jeho detailné stvárnenie, ako napríklad zariadenie v izbe, vyplnený profil na facebooku, správy v mobile, vzor na oblečení...

Nick a Charlie

Čo sa týka príbehu, ten bol tiež veľmi milý, hoci pomerne jednoduchý. Sleduje príbeh dvoch chalanov, Charlieho a Nicka, ktorí spolu chodia do školy a postupne sa z nich stanú dobrí kamaráti. Jeden z nich pomaly začne cítiť čosi viac, no nie je dosť odvážny na to, aby svoje city priznal.

Napriek jednoduchému príbehu boli podľa mňa postavy prepracované a každá jedna z nich bola výnimočná a niečím špecifická.

Charlie sa mi zapáčil hneď na prvý pohľad. Okrem toho, že mi (výzorovo) veľmi pripomínal Nica diAngela z Percyho Jacksona alebo teda jeho zobrazenie od úžasnej ilustrátorky Virie, som si ho zamilovala aj pre jeho povahu a osobnosť. Bol to taký pohoďák, nekonfliktný a milý. Možno si trochu od ľudí trochu udržiaval odstup, no nemala  som z neho pocit, že by to bol samotár. Pravdepodobne bol len opatrný, keďže ľudia si ho dosť všímali kvôli tomu, že ako jediný priznal to, že je homosexuál. To sa samozrejme nezaobišlo bez predsudkov a ohovárania zo strany ostatných žiakov a to nikdy nie je jednoduché. Napriek tomu nebol nejaký zatrpknutý alebo tak, práve naopak. Páčil sa mi aj jeho štýl, to, že hrá na bicie a ďalšie rôzne maličkosti.

Nick bol zas veľmi sympatický a podľa toho, aký bol v škole obľúbený, to bol komunikatívny a príjemný spoločník. Čo sa mi však najviac vrylo do pamäte a čo som brala ako jeho najvýraznejšiu črtu, bola ochota pomáhať iným. Hlavne Charliemu, ale mala som z neho taký pocit, že je to človek, na ktorého sa môžeš s čímkoľvek obrátiť. Jednoducho to bol taký milý a správny chalan.

Ich priateľstvo sa vyvíjalo postupne, no celkom rýchlo a veľa momentov a situácií bolo fakt zlatých, až som sa pri čítaní priblblo usmievala. Stránky mi utekali neskutočne rýchlo a do hodinky som mala knihu prečítanú. Na konci som mala trochu nervy, pretože ma strašne navnadil na pokračovanie a keďže je dostupné aj na internete, musela som sa veľmi premáhať, aby som sa naň hneď nevrhla 😅 Ale nakoniec som sa rozhodla počkať, aby som ich mala pekne pokope v knižnej podobe. Rozmýšľala som však nad tým, že by som si prečítala ďalšiu knihu od autorky - Solitaire, v ktorej sa Charlie s Nickom vyskytujú ako vedľajšie postavy. Takže možno si o nich čoskoro budem môcť prečítať aspoň takto.

Ešte by som chcela pochváliť vynikajúci preklad Ivany Cingelovej. Podarilo sa jej vystihnúť slang a spôsob reči dnešných tínedžerov, čo veľa autorov a prekladateľov niekedy trošku netrafí. Tu však boli rozhovory a myšlienky podané presne tak, ako by som ich povedala napríklad aj ja v rozhovore s mojimi kamarátmi, čo zase o niečo zvýšilo autentickosť celého príbehu. Takže aj po tejto stránke sú Motýliky fakt super.

Na konci knihy sú ešte nejaké bonusové kresby a poznámky autorky, ktoré prezrádzajú niečo viac o jednotlivých postavách alebo vysvetľujú, ako celý príbeh a komiks vznikol a ako vyzeral úplne na začiatku. Toto ma vždy strašne zaujíma - akoby také nahliadnutie do mysle autora, ktorý postavy a celý príbeh vymyslel a ktorý s ním má určite nejaký hlbší citový vzťah. Mám rada, keď autori prepracujú postavu do najmenších detailov, či už čo sa týka jej povahy alebo vecí, čo má rada. Tu ma zaujala napríklad kazeta s hudbou, ktorú nahral Charlie. Vždy ma zaujíma, kto čo počúva v reálnom živote a o to zaujímavejšie to je, keď sa to týka postáv v knihách. Myslím, že hudba dokáže o človeku veľa povedať a navyše si rada púšťam nejaký "soundtrack" počas toho, ako niečo čítam, pretože ma to dokáže viac vtiahnúť do deja a naladím sa tak na danú knihu a jej atmosféru.

Motýliky sú veľmi zlatou, príjemnou a miestami aj vtipnou knihou, ktorú zhltnete na jedno posedenie a hneď si budete pýtať pokračovanie. Neviem, kedy sa ho síce v preklade dočkáme, no dúfam, že čoskoro, lebo Charlie s Nickom mi už teraz chýbajú ♥️

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi ďakujem Albatros Media! 

Knižku si môžete zakúpiť TU.