pondelok 25. septembra 2017

PRVÁ VS POSLEDNÁ VETA

Každý má nejaký systém, podľa ktorého si vyberá nové knihy. Niektorých presvedčí krásna obálka, zaujímavá anotácia, skvelé hodnotenie alebo sa im do rúk dostane náhodne. Môj systém je zmesou tohto všetkého, no hlavné slovo má u mňa iná vec: Prvá veta. Vždy, keď si v kníhkupectve obzerám knihy, ktoré by som chcela, alebo ma zaujali, musím si ich vziať do rúk, prelistovať a prečítať prvých pár viet. Niekedy som si čítala aj tie posledné, ale väčšinou to nedopadlo dobre a prezradili mi niečo podstané, tak som to radšej zavrhla. No prečítanie prvých pár viet mi zostalo dodnes.
Podľa mňa je veľmi dôležité, napísať prvé stránky zaujímavo a hlavne pútavo, pretože to často rozhoduje o tom, či človek danú knihu začne čítať. A rovnako dôležité je knihu aj zaujímavo ukončiť, pretože zlý koniec dokáže inak dobrú knihu úplne pochovať, no táto téma by mohla vystačiť na samostatný článok :D V tomto som sa rozhodla porovnať prvú a poslednú vetu rôznych kníh, ktoré som prečítala a usporiadať tak trochu "súťaž" medzi nimi. Tak, dosť už bolo obkecov, poďme na to! :)


V podzemnej nore žil istý hobit.“

Ešte tam chýba Kde bolo, tam bolo... a bola by to typická rozprávková prvá veta. Naznačuje, akým smerom sa príbeh asi bude uberať- predstavenie hlavnej postavy, prípadne sveta v ktorom žije a potom nasleduje dobrodružstvo, ktoré sa na ňu chystá. Hobit by bol síce trochu temnejšia rozprávka, nie celkom pre deti, no ku knihe mi táto prvá veta úplne sedí a je to skvelý štart napínavého dobrodružného príbehu.

„ ,Za to buď vďaka!' povedal Bilbo so smiechom a podal im dózu s tabakom.

Keďže sa hlavná postava na konci knihy smeje, príbeh asi dopadol dobre, alebo prinajmenšom nie úplne tragicky. Je to ten typ poslednej vety, ktorá vyvolá úsmev na tvári, no nie je veľmi hlboká ani emocionálna. Príbeh neukončuje, ani neopisuje nejaký srdcervúci cliffhanger. Je to taká zlatá stredná cesta.

SKÓRE
1:0


„Týždeň pred tým, ako som mal opustiť rodičov, Floridu a nudný život a odísť na internátnu školu do Alabamy, sa mama rozhodla, že mi usporiada rozlúčkovú párty.“

Prvá veta a.k.a "Nenápadne vás uvediem do deja, lebo sa mi to celé nechce opisovať." Takto to na mňa pôsobí. Ako snaha natlačiť na začiatok všetky dôležité informácie. Nie je to úplná tragédia, ale ani nič svetoborné.

„Neviem síce, kde je to tam, ale verím, že to niekde je, a dúfam, že je tam naozaj prekrásne.“

Toto už je niečo celkom iné. Krásne zakončenie, ktoré obsahuje nejakú myšlienku a znie duchaplne. O hlavnej postave to vypovedá to, že za čas, ktorý prešiel v knihe, postava dozrela a jej život sa od základov zmenil.

SKÓRE
1:1


„Vždy kričali.“

Táto veta zasa kričí: Akcia, tajomno, napätie! Od príbehu, ktorý začína takto, sa to jednoducho očakáva. To kniha čiastočne aj ponúkla, keď si teda odmyslíte ten nepochopiteľný zvrat v správaní hlavnej hrdinky, ale toto nie je recenzia, takže to nechajme na inokedy... takže ju hodnotím ako fajn prvú vetu.

„LUĎOM VSTUP ZAKÁZANÝ“

Rovnako ako pri prvej vete, aj pri poslednej tak trochu mrazí. Páči sa mi, že sa charakter príbehu počas jeho plynutia až tak veľmi nezmenil. Môže byť. No prvá sa mi tentoraz páčila viac.

SKÓRE
2:1


„Obloha bola žltá ako mosadz, dym z komínov ju ešte nezačmudil.“

Podľa mňa je na prvý pohľad vidieť, že sa nejedná o len tak nejakú obyčajnú knihu, ale o príbeh z pera svetového autora. Milujem krásne metafory a opisy prírody, preto som sa do tejto vety aj knihy okamžite zamilovala.
Rozbehnúť príbeh takýmto štýlom je oveľa ťažšie, no rozhodne aj oveľa efektívnejšie.

„Potom svitlo ráno, a už to nebola ona.“

Rovnako pekná, no možno trošku depresívnejšia veta. Páči sa mi, ako na seba tak trochu nadväzujú, obidve opisujú ráno, vznik nového dňa. Podľa mňa je to krásne zakončenie rovnako krásneho príbehu.
Nedokážem sa medzi nimi však rozhodnúť a tak bod získavajú obe.

SKÓRE
3:2


„Som v riti.“

Ďalší typ, ktorý milujem- humorný. Celá kniha bola nesmierne vtipná a tak sa mi páči, že tak aj začínala. Myslím, že niečo podobné vždy zaujme a tu to nepochybne fungovalo.

„Je to najšťastnejší deň môjho života.“

Pekné, pozitívne a stručné ukončenie napínavého príbehu. Od rozprávača som nečakala nič prehnané a sentimentálne, takže je to autentické.

SKÓRE:
4:2


„Niekedy si myslím, že všetkých čaká v živote nejaká trgédia, že ľudí, ktorí si vybehnú kúpiť mlieko v pyžame alebo sa špárajú v nose, kým stoja pred semaformi, by mohlo od katastrofy deliť iba zopár okamihov.“

Vždy je dobrý nápad začať nejakou myšlienkou, citátom, alebo zamyslením. Toto je ten prípad, ktorý hneď zaujme a ak by vás aj kniha neuchvátila, určite by ste aspoň chceli zistiť, čo chce touto prvou vetou rozprávač povedať.

„Netuším, či má pravdu, ale viem, že som dlho len existoval a teraz mám v úmysle žiť.“

Ak vás prvá veta ešte stále nepresvedčila, posledná už musí. Je to pekná myšlienka a rovnako ako prvá tak trochu polemizuje nad životom, čiže je medzi nimi nejaké spojenie. Podľa mňa má presne takto úvodná a záverečná veta vyzerať!

SKÓRE
4:3


„Tyler mi zohnal miesto čašníka, potom mi strčil do úst pištoľ a hovorí: Prvým krokom k večnému životu je to, že musíš zomrieť.“

Aaaaach. Celá táto kniha je dokonalá a rovnako aj prvá veta. Je stručná, no jasná a surová... ako celý príbeh. Ťažko sa mi opisuje jej genialita bez toho, aby som nespomenula genialitu celej knihy. Ak vás zaujíma, určite si prečítajte moju recenziu, kde sa dočítate viac o mojich pocitoch.

„Zašepká: Tešíme sa na váš návrat.

Mám nutkanie namiesto jednej vety prepísať celú kapitolu, pretože takto je ťažké pochopiť, čo tento záver vlastne vyjadruje. No verte mi, posledná veta je rovnako skvelá, ako prvá a celý zvyšok knihy.

SKÓRE
5:3


„S Deanom som sa spoznal krátko na to, ako sa nám so ženou rozpadlo manželstvo.

Najprv ma trochu ma mrzelo, že sa táto kniha nezačína trochu inak, trochu nezvyčajnešie. Obsahuje veľa krásnych opisov, dlhých a komplikovaných viet, úžasných scén. Potom mi vašk došlo, prečo to tak je: Jack Kerouac je spisovateľ, ktorý nepísal pre to, aby zaujal, ale pre to, aby zo seba dostal svoje myšlienky a opísal realitu takú, aká v skutočnosti je. Keď potreboval zo seba dostať komplikované pocity, rovnako vyzeralo aj jeho vyjadrovanie, no niekedy len jednoducho a neprikrášlene poukázal na nejaký fakt. To je aj tento prípad.

„A tak keď nad Amerikou zapadá slnko a ja sedím na starom rozsušenom riečnom móle, pozorujem dlhé, predlhé nebo nad New Jersey, a cítim celú tú surovú, neopracovanú zem, ktorá sa valí v jedinej neuveriteľne obrovskej vlne k západnému pobrežiu, a celú tú uháňajúcu cestu a všetkých ľudí, snívajúcich v jej nezmernosti, a v Iowe, to už dnes viem, istotne plačú deti, sú to končiny, kde deti nechávajú plakať, a dnes večer tam vyjdú hviezdy, čo neviete, že Boh je medvedík Pu?, a večernica tam už klesá a rozlieva svoj mdlý trblet na prérie chvíľu pred tým, než nastane úplná noc, ktorá požehná zem, stemní všetky rieky, obalí vrcholky hôr a zavinie to posledné pobrežie, a nikto, nikto nevie, čo s kým bude, isté sú len beznádejné trosky starnutia, vtedy myslím na Deana Moriartyho, ba dokonca myslím na starého Deana Moriartyho, na otca, ktorého sme nikdy nenašli, myslím na Deana Moriartyho.

Tak toto je zas druhá stránka Jacka Kerouaca ktorú som spomínala- nádherné, spletité opisy, ktoré sa nenechávajú obmedzovať interpunkciou alebo formou- jednoducho nezastaviteľný prúd myšlienok, ktorý robí knihu takou neobyčajnou a pútavou.

SKÓRE:
5:4

Vyzerá to tak, že v tomto napínavom súboji napokon tesne vyhrali Prvé vety! Gratulujem! :D no to tiež len pre to, že pri Troch kamarátoch som sa nevedela rozhodnúť. Keby som bola trochu rozhodnejšia, bola by to remíza!
Čítali ste aj vy nejaké knihy so zaujímavou prvou, alebo poslednou vetou? Určite mi dajte vedieť! :)

2 komentáre:

  1. Pěkný článek, většinou bývají první a poslední věty v knize hodně rozdílné :)

    OdpovedaťOdstrániť